Každý má na to svoj pohľad. Mnohí hovoria, že hypotéky i prenájmy sú drahé, a často aj nedostupné. Možno aj preto nejedna mladá rodina žije spoločne s rodičmi, čo nemusí byť vždy výhodné.
V minulom blogu padla pripomienka od diskutéra, ktorá by sa dala zhrnúť slovami – na dlhoročnom zadĺžení nie je nič, čo by mohlo byť výhodné, a je to skôr obmedzujúce. V zásade by sa dalo s touto myšlienkou súhlasiť, ale nesmeli by sme byť na Slovensku. Pretože skoro v žiadnom hľadisku sa nemôžeme (a ešte dlho nebudeme môcť) porovnávať s krajinami, kde je bývanie v prenájmoch (alebo nájomných bytoch) bežné.
Za jeden zo základných problémov pokladám našu mentalitu. V slovenskom prostredí sa nedá spoľahnúť prakticky na nič, a ani riadne spísaná a podpísaná zmluva neposkytuje primerané záruky. Hlavne pre nájomcu. Nie je ničím neobvyklým, že prenajímateľ jednoducho zmení názor (napríklad objaví klienta, ktorý je ochotný platiť viac), a skúsi sa nájomníka zbaviť, pričom si obvykle nevyberá prostriedky, ak sa mu to nepodarí slušnou formou. Keďže slovenské súdnictvo trpí preťaženosťou, a mnohí nájomníci naopak nedostatkom financií na právne zastúpenie v prípade sporu, obvykle sa veci končia rovnakým záverom – znechutený nájomník odíde.
Finálnym problémom sú zase slovenské dôchodky. Ak by aj nájomník dokázal počas svojich produktívnych rokov platiť nájomné a všetko, čo s tým súvisí – v dôchodku narazí na neprekonateľný a neriešiteľný problém. Jednoducho nebude mať dostatok financií na zaistenie bývania. V lepšom prípade skončí na nejakej sociálnej či robotníckej ubytovni (avšak ani tam sa nejako o dôchodcov nebijú), v horšom prípade na ulici.
Náklady na hypotéku a náklady na prenájom …
Väčšina prenajímateľov má výšku platby za prenájom stanovenú tak, aby pokryla všetky náklady, spojené s bytom či domom. Mnohí prenájmom splácajú úvery alebo hypotéky. A neraz je požadovaná platba v takej výške, že potenciálnemu záujemcovi o prenájom veľmi rýchlo svitne a pochopí – rovnako si môžem platiť aj za svoje, vlastné bývanie. Niekto bude argumentovať nákladmi na údržbu bytu či domu … lenže o byty sa obvykle starajú správcovia a poplatky si zahŕňajú do nájmu aj prenajímatelia, a rovnako je to aj v prípade domu, kde si tiež majiteľ (ktorý vlastne realizuje údržbu a opravy) zahrnie náklady do ceny nájmu.
Strata zamestnania ? Je rovnakou hrozbou v prípade prenájmu, ako aj vlastnej hypotéky. Ak nebude mať nájomca na platenie nájmu, skončí úplne rovnako, ako v prípade neplatenia hypotéky – stratí bývanie. Nič a nikto ho neochráni, ak prestane platiť nájomné. Nikto nemôže donútiť prenajímateľa, aby mu ďalej poskytoval bývanie a ešte dokonca znášal straty, spôsobené neplatením nájmu. V prípade splácania úveru či hypotéky existujú určité formy poistenia pre prípad straty príjmu, v prípade prenájmu som podobný produkt neobjavil.
Kto spláca hypotéku, stáva sa menej flexibilným v prípade straty zamestnania či potreby zmeny
Som názoru, že flexibilitu zamestnanca skôr určuje to, či má alebo nemá deti. Pokiaľ ich nemá, nie je obmedzovaný ani splácaním hypotéky, pretože mnohí ľudia, ktorí boli donútení hľadať prácu mimo svojho trvalého bydliska, jednoducho byt či dom prenajali, a z prenájmu pokrývajú náklady, spojené so splácaním záväzkov. Neraz poveria správou svojho majetku profesionála, ktorý za pomerne prijateľných podmienok zaistí nielen všetko potrebné, ale aj dohliadne, aby sa z ich bývania nestala zásluhou nájomcov – maštaľ. Takže v mieste svojho nového pracoviska si môžu prenajať potrebné bývanie, a aj napriek tomu majú istotu, že raz budú mať vlastné bývanie. v prípade rodiny s deťmi sú však veci oveľa komplikovanejšie – nie je to len otázka sťahovania, ale aj iných zmien – napríklad zmeny školy. Tam je rozhodovanie oveľa ťažšie.
Často zvykne padnúť výčitka, že sme ako národ príliš viazaní na niektoré zvyklosti, príliš veľkú dôležitosť dávame vlastnej streche nad hlavou. Je to pravda … je tu však aj druhá, odvrátená stránka “ mince „. Pekným príkladom môže byť napríklad bývanie v mobilnom dome. V niektorých krajinách nie je ničím neobvyklým, ale na Slovensku môže mať rodinka, žijúca podobným spôsobom veľa problémov – napríklad s úradmi. Pre konzervatívneho úradníka je bývanie v mobilnom dome na úrovni bývania v maringotke. Poznám ľudí, ktorých pre podobnú formu bývania neustále šikanovali sociálne pracovníčky a mali obavy, či neprídu o deti. Kontroly boli prakticky rovnakou súčasťou bývania, ako raňajky. Poznám aj rodinu, ktorá mala rovnaké problémy pre bývanie v záhradnom dome, ktorý bol síce menší, ale čistý a útulný – pre úradníka to bol stále len záhradný dom. Toho istého úradníka, ktorému vôbec nevadilo bývanie mnohopočetnej rodiny istej menšiny v búde z vlnitého plechu, bez vody a elektriny.
Cestovanie za prácou alebo hladové doliny
Rovnosť medzi občanmi je síce zaručená zákonmi, ale len na papieri. Všetci síce platia dane, ale napríklad investície, súvisiace s vytváraním pracovných miest sa koncentrujú v niektorých regiónoch, a iné sú mimo záujmu zodpovedných. Môžeme síce ospevovať cestovanie za prácou, ale veľmi nepríjemnou súčasťou pohybu ľudí sa aj preľudnené mestá, opustené regióny … pustnúce obce a malé mestečká. S tým spojený úpadok celej infraštruktúry. Nehovoriac o tom, že každá oblasť, do ktorej sa ľudia sťahujú, má svoje limity.
Kedysi sme sa smiali nad absurdnou úvahou niekdajšieho prezidenta A.Novotného, ktorý by najradšej Slovensko zalesnil. Presnejšie – aspoň jeho východ. Buďme však úprimní, myšlienka neobmedzeného sťahovania za prácou je absurdná a nerealizovateľná. Nehovoriac o tom, že problémy so zamestnanosťou v rôznych regiónoch začali až po roku 1990, a tak by sme sa mali skôr pýtať – kde sa stala chyba ?
Rovnako je potrebné spomenúť doslova katastrofálny dopad absurdnej politiky zamestnanosti na najcitlivejšiu skupinu obyvateľstva – dôchodcov. Už dnes máme obce, kde prakticky zanikli akékoľvek služby. Nenájdete tam obchod, lekára, doprava je okresaná na minimum, často nefunguje ani samospráva. Akýkoľvek problém je prakticky neriešiteľný, ak sa nenájde dobrá duša, ktorá pomôže a nahradí zlyhávajúci štát. Desiatky kilometrov za lekárov sú pre mnohých neprekonateľnou vzdialenosťou, a tak sa s lekárom stretnú len v kritickom stave po kontaktovaní záchrannej služby. V lepšom prípade – prežijú. Čím si to títo ľudia zaslúžili ? Čím si zaslúžili takú bezcitnosť a bezohľadnosť ?
Alebo – odkedy sú dôchodcami, už nie sú ľuďmi ? Pretože problematika bývania a všetkého, čo s tým súvisí – má priamy dopad aj na ich životy. O bezohľadnosti a cynizme dnešnej doby najlepšie svedčí výrok jedného “ zachráneného “ dôchodcu – Bože, prečo ma tak tresceš a nechávaš v tomto pekle ? ( Raz týždenne pojazdná predajňa potravín, najbližší lekár dvadsaťjeden kilometrov, väčšina obyvateľov po sedemdesiatke … tri autobusy denne, dva cez víkend … aj také sú dopady sťahovania za prácou.