Slovenský národ stáročia sníval o vlastnom štáte … o krajine, kde by mohol samostatne rozhodovať o svojom osude a nemusel by hľadieť na želania cudzieho pána. Keď svoj štát konečne dostal, dokázal svoj sen napĺňať … jedenásť rokov, kým sa opäť stal závislým na želaniach cudzích pánov – tentoraz dobrovoľne.
Bol som už študentom na strednej škole, keď mi jeden spolužiak povedal, že u nich doma sa nikdy Vianoce neslávia, pretože ich pokladajú za sviatky tmárov. Tmármi sme boli pre neho vlastne všetci, čo sme ráno nevstávali a večer nezaspávali s láskou ku strane jedinej na perách. Čoskoro po skončení školy sa doba zmenila, a raz som ho stretol na polnočnej omši – medzi tmármi, ako svojho času volal ľudí, ktorí mali iné presvedčenie, než on. Vieš, treba sa vedieť prispôsobiť, povedal mi vtedy.
Spomenul som si na neho v týchto dňoch, pretože často vidím, ako sa mnohí prispôsobujú komukoľvek a čomukoľvek. Použivajú vzletné slová, v snahe očariť počúvajúcich a ukázať, ako idú s dobou. Mnohí z týchto ľudí ma označujú za tmára aj dnes, pretože si často dovoľujem niečo, čo je pre nich nepredstaviteľné a neodpustiteľné – dovoľujem si nad vecami uvažovať, mať svoj názor a často za ním stáť aj vtedy, keď je z pohľadu ostatných mylný. Niektorí ma volajú nacionalistom, pretože pravidelne volám po tom, čo pokladám za úplne prirodzené – po úcte k vlastnému národu a štátu, vyjadrenej tým, že ich záujmy postavíme na najvyššie miesto, a dáme im prednosť aj vtedy, keď sa to “ našim partnerom a spojencom “ nepáči.
Pretože za partnera a spojenca považujem len toho, kto rešpektuje moje právo na nezávislé rozhodovanie a moje právo – nesúhlasiť. Akceptuje, že moje nie znamená skutočne nie a nesnaží sa ma prinútiť, aby sa zmenilo na – áno.
Nič mi tak na Slovensku nechýba, ako láska k národu a úcta k vlasti. Nič mi tak na Slovensku nechýba, ako hrdosť na naše korene a dejiny. Nič vo mne nevyvolá viac sklamania, než konštatovanie Slováka – som Európan. Prešiel som kus sveta, ale nikde som nevidel ľudí, ktorí sa tak ľahko vzdávali svojej identity, ako to mnohí z nás robia denne, a dokonca sa ešte tým hrdia. Nestretol som Nemca, Švajčiara, Francúza, Taliana … ktorí by povedali – sme Európania. Vždy sa hrdo hlásili k svojmu pôvodu a predkom, a k svojej vlasti. A robia to aj dnes … aspoň tí, s ktorými som v občasnom kontakte. Európa je pre nich kontinentom, na ktorom sa rozkladá územie ich štátu. Nič viac, nič menej.
Iste, vytvorenie identity a pocitu hrdosti na to, kým sme a kde žijeme, predsa len trvá nejaký čas. Samostatné Slovensko má príliš krátku históriu, no história nášho národa je bohatá a trvá z pohľadu ľudského života veky. Napriek stáročiam, ktoré náš národ prežil ako súčasť iných štátnych celkov, máme svoju kultúru, máme osobnosti – na ktoré je hodno spomínať, máme dejinné udalosti – na ktoré môžeme byť právom hrdí. A máme aj zlé spomienky a udalosti, na ktoré by sme najradšej zabudli … ale to je súčasť života, a má ich každý, nielen my.
Nie je hanbou robiť chyby, hanbou je ich opakovať a nepoučiť sa z nich
Hanbou je przniť vlastnú kultúru a históriu pre nejaký márnivý pocit modernosti. Hanbou je vzdať sa toho, čím sme – pre nejaký kratučko opojný pocit z toho, že sme tým, čím sme vlastne nikdy neboli a nebudeme. Nemôžeme byť súčasťou niečoho, čo preukázateľne neexistuje. Pretože tak, ako slovenský národ preukázateľne existuje dlhé stáročia, európsky národ nikdy – neexistoval.
Vianoce … v čase môjho detstva sa im hovorilo sviatky pokoja a mieru. Sviatky, počas ktorých sa stretávali často rozdelené a rozvadené rodiny pri jednom stole. Sviatky, počas ktorých aj znesvárené národy vedeli odložiť zbrane a dať priechod pokoju a mieru. Sviatky, ktoré každý videl inak, ale napriek tomu sa väčšina na ich príchod tešila s úprimnou radosťou v srdci. Hoci pre mnohých boli aj časom bolestných spomienok na tých, s ktorými už nemôžu byť.
Skúsme vrátiť sviatkom pokoja a mieru ich čestné miesto v našich životoch. Skúsme si dať ten najväčší dar, ktorý sa nedá kúpiť ani predať – dar lásky a úcty k národu, vlasti a všetkému, čo tieto slová znamenajú. Skúsme byť sami sebou, vážiť si každý deň našich krátkych životov. Pokúsme sa postaviť na piedestál našich hodnôt to, čo je skutočne najcennejšie. Zahoďme strach, pochádzajúci z falošného priateľstva a presvedčenia, že ak nevyhovieme našim priateľom a spojencom – nebudeme mať žiadnych priateľov a spojencov. Kto je naším skutočným priateľom a spojencom, rešpektuje naše názory a postoje … rešpektuje aj to, že nemusíme sa v nich zhodnúť.
Nenechajme sa vydierať falošným pocitom solidarity k tým, ktorých nepoznáme a neobchádzajme potreby tých, ktorých poznáme, vieme o ich utrpení a naozaj im môžeme pomôcť. Zamyslime sa nad tým, koľko ľudí na Slovensku potrebuje našu pomoc a solidaritu … a hľadajme spôsoby, ako im pomôcť. Dať na prvé miesto pomoc vlastnému koreňu či vlastnej krvi, to nie je otázka diskriminácie, ale skôr poznanie reality života – nemôžeme pomôcť všetkým, ale je našou nepísanou povinnosťou pomáhať najprv – vlastným. Urobiť všetko preto, aby bol život trpiacich iný, aspoň o kúsok lepší a šťastnejší.
Ktosi sa ma raz opýtal – prečo nepožívame vo svete úctu, ktorá by nám mala prináležať ? Vtedy som mu odpovedal – ako si ťa môže niekto ctiť, keď ty sám si seba nevážiš ?
Dajme v našich životoch miesto skutočným hodnotám … zanechajme po sebe niečo, za čo sa budúce generácie nebudú hanbiť, ale naopak – budú na svojich predkov hrdé. A skúsme sa zamyslieť aj nad tým, prečo nevznikajú diela o našich osobnostiach, ktoré by ich priblížili národu … a prečo vznikajú diela o tom, čo pre náš národ nielen nemá žiadnu hodnotu, ale často jeho budúcnosť ohrozuje …
Hovorí sa, že človek si najmenej váži to, čo pokladá za prirodzené – mier, slobodu, príslušnosť k národu … skúsme sa zamyslieť nad tým, aby sme neskôr neľutovali … a neplakali za tým, čo sme mali, ale sme sa toho tak ľahkovážne – vzdali.
Želám všetkým pokojné a šťastné prežitie vianočných sviatkov …