Veru, majú to ťažké na amerických ambasádach vo svete. Národy ich tak milujú, že sa musia skrývať za plotmi, rôznymi druhmi zátaras a sú odkázaní na služby po zuby ozbrojených mužov.
Tomu sa jednoducho hovorí – láska až za hrob. Alebo by k tomu výstižnejšie sedelo – kto čím bojuje, tým aj padne. Pretože USA nie sú ani zďaleka takou demokratickou a slobodnou krajinou, za akú sa s obľubou vydávajú. Môžeme začať ich elektronickou železnou oponou, ktorou sa chránia proti “ neželaným “ návštevníkom, no hlavne tým, ktorí v minulosti prejavili príliš neamerické postoje a dovolili si ich kritizovať viac, než im bolo milé. Môžeme pokračovať bojom washingtonskej administratívy proti domácim “ nepriateľom „, čo po vojne symbolizoval výbor senátora McCarthyho, a dnes symbolizuje neslávne známa zbierka zákonov pod názvom Patriot Act. A môžeme skončiť vyháňaním zahraničných diplomatov na základe vyfabulovaných konštrukcií, že zasahovali do vnútorných záležitostí USA – čo je mimochodom roky obhajovaná bežná prax v podaní Bieleho domu.
Spomenul som si na hokejové finále majstrovstiev sveta v roku 2005. Zúrivosť vtedajšieho kanadského kapitána R.Smytha dokonale ilustrovala, ako si predstavujú férovosť (nielen) v USA. Jediným prijateľným výsledkom je úspech za každú cenu. A kto dosiahnutie úspechu ohrozuje, je nepriateľ a treba ho zničiť akýmkoľvek spôsobom. A nebola to ojedinelá výnimka výbuchu emócií, niečo podobné zažili v zápase proti Kanade aj slovenskí hokejisti. Sotva niekto zabudne na bezočivý úsmev R.Getzlafa po zákernom faule na nášho hokejistu. Čo je v športe naozaj ojedinelé, v politike sa pokladá za úplne bežné.
Smutné však je, že potrebnou dávkou hrdosti a cti nedisponujú aj politické špičky v iných krajinách, vrátane Slovenska.
Nie, to nie je o veľkosti krajiny a početnosti národa. Je to o sebaúcte …ktorej majú aj (nielen) slovenské špičky zjavne menej,. než túžby po moci. Nečudo, ako potom vzájomné vzťahy vyzerajú. Klasickou ukážkou politického pätolízačstva sú vzťahy medzi Slovenskom a niektorými investormi. Nepoznám krajinu, kde by vysoký politický predstaviteľ cestoval tisíce kilometrov za vlastníkmi nadnárodnej spoločnosti, aby ich prosil o zotrvanie …
Je to však aj vina nás, voličov. Nie sme schopní vybrať a voliť zástupcov s potrebnou dávkou hrdosti na krajinu, ktorú majú riadiť a zastupovať … nehovoriac o potrebnej dávke schopností a skúseností. Ťažko sa potom môžeme diviť, že na Slovensku je pánom každý, len nie obyvatelia Slovenska.
Nehovoriac o tom, s akou obľubou pcháme hlavy do piesku a zakrývame si oči pred realitou. Robili sme to za čias Sojuzu, robíme to aj dnes – len sme vymenili dres … ktorý je rovnako smradľavý a nevábny, ako kedysi.
Prestaňme si konečne namýšľať, že nenávisť voči všetkému, čo symbolizujú slová Biely dom, USA či americká politika, je len zvrátenosťou fanatikov a extrémistov. Len duševne chorý človek môže obhajovať odhalenie odpočúvania svojich zástupcov – spojencom a politickým partnerom. A ak nie je duševne chorý a obhajuje podobné praktiky, potom existuje jediná odpoveď, prečo to robí – je skorumpovaný. Rovnaký druh ľudí môže obhajovať a tolerovať existenciu zákonov, zasahujúcich do zvrchovanosti nezávislých štátov. Alebo vraždenie oponentov bezpilotnými lietadlami … práve tolerovanie podobných praktík dokonale ilustruje úpadok spoločnosti.
Možno by sme nemali zabúdať ani na stáročiami zaprášenú zásadu priateľ môjho nepriateľa je môj nepriateľ. Práve v tom tkvie podstata nevídaného rozmachu terorizmu na starom kontinente.
Dáš pokoj, máš pokoj … alebo kto sa páchaniu zla prizerá, je rovnako vinný, ako ten, čo ho pácha
Kto sme, že si osobujeme právo rozhodovať, čo je dobré pre národy, ktorých mentalitu a kultúru nepoznáme ? Kto nám dal právo, aby sme zasahovali do ich vnútorných záležitostí ? Je neuveriteľné, koľko pokrytectva v tomto smere prejavujú médiá – na jednej strane denne hovoria o rôznych (často nepodložených) zverstvách autoritárskych režimov, a na strane druhej skoro vôbec neprotestujú proti tomu, že vedúcou krajinou pre dodržiavanie a ochranu ľudských práv má byť Saudská Arábia, kde práve tieto hodnoty nehovoria vládnucemu klanu absolútne nič. A ešte ho dokonca označujeme za významného spojenca. A to aj napriek tomu, že existuje množstvo dôkazov, potvrdzujúcich jej účasť (alebo aspoň vedomosť) na rôznych teroristických aktivitách …
Plot, hyzdiaci jedno z najkrajších bratislavských námestí dokazuje nad akúkoľvek pochybnosť, že veci sa majú úplne inak, než sú prezentované. Bol postavený, pretože sa niekto bojí následkov svojej hanebnej politiky. Len by sme si mali položiť otázku, aký plot ochráni nás a naše deti pred následkami spoluúčasti na tejto politike – pretože trpiaci a zúfalí ľudia sa nesnažia rozlišovať, kto je vinný – a kto vinný nie je. Mnohí z nich majú na pamäti, že obete z radov ich rodín či priateľov boli tiež nevinné … a tiež to nikoho nezaujímalo.
Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe … a na záver, videl som reakciu Charlie Hebdo na tragédiu ruského lietadla a zboru Alexandrovcov – úchvatná ukážka úpadku spoločnosti, ktorá si ani nezaslúži komentár. Možno poznámku – kto nemá súcit s inými, sám si žiadny nezaslúži.