Neexistuje žiadny priamy či nepriamy náznak, že by malo Rusko agresívne ambície v súvislosti s Poľskom, a v podstate ani so štátmi v Pobaltí, hoci tam dochádza k nepochybnému a medzinárodným spoločenstvom tolerovanému útlaku ruskej menšiny, napriek rôznym medzinárodným dohovorom. Presun americkej brigády a tankov na územie Poľska skôr svedčí o niečom úplne inom.
Predovšetkým stavia do úplne iného svetla udalosti na Ukrajine, ktoré predchádzali vypuknutiu občianskej vojny. Potvrdzuje sa, že podstatou zvrhnutia prezidenta Janukovyča bol jednoznačný úmysel americkej administratívy umiestniť svoje vojenské jednotky pri hranici Ruska a obsadenie ruskej námornej základne na Kryme. Tento plán sa nenaplnil, keďže sa verejné mienka na Ukrajine nestotožnila so zmenami, ktoré boli financované (nielen) Bielym domom, čo napokon priznala aj V.Nuland. Navyše, dá sa pochybovať aj o platnosti mandátu súčasného ukrajinského prezidenta Porošenka, keďže jeho predchodca V.Janukovyč nebol odvolaný v súlade s ukrajinskou ústavou. Nehovoriac o tom, že hlasovanie o odvolaní Janukovyča prebiehalo pod nátlakom, čo priznal nejeden z poslancov.
Plán rozmiestnenia amerických jednotiek na Ukrajine nevyšiel … a tak sa začala hľadať alternatíva. Do úvahy prichádzalo Poľsko, kde sú už tradičné protiruské nálady, vyplývajúce zo stáročných vzájomných bojov o veľmocenské postavenie na európskom kontinente, alebo pobaltské štáty … svoju úlohu začala možno zohrávať aj nespokojnosť s politikou únie či NATO v rôznych regiónoch, kde sa čoraz viac začali šíriť názory, že politika a správanie Bieleho domu k “ spojencom “ sa vlastne neodlišuje od niekdajšieho správania Kremľa. Niektoré krajiny sa začali vzpierať “ spoločným “ pravidlám, ktoré veľmoci rešpektovali len v rozsahu, ktorý pokladali za prijateľný pre naplnenie vlastných záujmov, ale od ostatných vyžadovali ich plnenie v plnom rozsahu. Najvypuklejší vzdor sa v rámci krajín bývalého východného bloku prejavoval v Maďarsku, a čiastočne aj v Česku (tam najmä v súvislosti s prijatím spoločnej meny).
Obavy “ demokratických “ politikov zosilňovala aj rastúca hospodárska stabilita Ruska. Roky, kedy sa ruská ekonomika zásluhou oligarchov zmietala v problémoch s obrovskou infláciou, a inými neduhmi trhového hospodárstva, riadeného “ banditami a hlupákmi “ boli už dávno minulosťou, rovnako aj slabučky Jeľcin. K moci sa dostal politik, ktorého jediným záujmom bolo upevnenie Ruska, jeho ekonomiky a postavenia vo svete … pričom s oligarchami a ich poslušnými sluhami v politike nemal zľutovania – kto neutiekol, skončil vo väzení, alebo na cintoríne.
Projekt EÚ je vlastne pokračovaním neduživého projektu EHS. Už za čias EHS boli niektoré členské krajiny zmietané rôznymi problémami, čo sa týkalo najmä Talianska, Španielska, Portugalska a Grécka. 90.roky dali zásluhou politických zmien istý čas na odvrátenie nevyhnutného – teda krachu najzadĺženejších krajín, keďže zásluhou skorumpovaných politikov z bývalého východného bloku bolo možné ovládnuť dovtedy nedostupné trhy, a na istý čas vyrovnať straty. Nič však netrvá večne a keď sa potenciál východu vyčerpal, prišla kríza, ktorú nebolo možné riešiť inak, než plošným okrádaním obyvateľstva s názvom euroval. Presnejšie, situácia sa ešte dala riešiť vyvodením zodpovednosti voči vinníkom, odsúdením, zhabaním majetkov … čo bolo nereálne a netreba rozoberať, z akých dôvodov.
Euroval prešiel len s odretými ušami, a aj to len zásluhou vydierania a pádov vlád v niektorých krajinách (aj na Slovensku). Priamym následkom eurovalu a skúseností niektorých krajín s užívaním spoločnej meny (Slovinsko, Slovensko) , sa stal odmietavý postoj k prijatiu spoločnej meny v iných krajinách (Česká republika), respektíve laxný prístup k naplneniu záväzkov, ktoré s jeho prijatím súvisia (Maďarsko, Poľsko), a to tým skôr, že sa časom ukázalo, ako vlastne pravidlá eura fungujú – najchudobnejší splniť museli (Slovinsko, Slovensko, Estónsko či Lotyšsko) a bohatí si udelili výnimky, ktoré trvajú dodnes. Nehovoriac o tom, že podmienky užívania eura neplní nikto. Špičkou ľadovca europodvodu bolo prijatie eura v Grécku.
Vznikla absurdná situácia, s ktorou nikto nepočítal – na jednej strane nestabilná únia (ktorá napriek rétorike nikdy nemala záujem o partnerstvo s Ruskom) a na druhej strane bohaté Rusko, ťažiace hlavne z nerastných surovín.
Každý ekonóm vie, že žiadny strom nerastie do neba. Ale realitou ostáva, že Rusko od roku 1998 (ktorý sa pokladal za akúsi hranicu krachu) pomaly a neustále rástlo, upevňovalo svoju ekonomiku, pričom likvidovalo všetky záväzky, dokonca aj tie, ktoré prevzalo za rozpadnuté sovietske impérium. Navyše, po zistení reálneho pozadia planých sľubov o rovnocennej spolupráci s EÚ, NATO či inými organizáciami zmenilo svoju zahraničnú politicko-ekonomickú orientáciu, a začalo vytvárať vlastné prostredie spolupráce – najmä s Čínou, Indiou, Brazíliou.
Keď netečie, nech aspoň kvapká … prevrat na Ukrajine síce nevyšiel podľa predstáv, no keďže si Krym (konečne) realizoval víziu nezávislosti na Kyjeve (ktorú medzinárodné spoločenstvo ignorovalo od roku 1991), našla sa vítaná zámienka na zastavenie hospodárskeho rastu Ruska a aspoň čiastočné obnovenie potenciálu EÚ – hospodárske sankcie. Opäť absurdná situácia, keďže státisíce obetí zločinnej americko-britskej agresie v Iraku neboli dôvodom na žiadne konanie zo strany EÚ, ale krymské referendum – bez obetí – už áno.
Lenže, v zmysle starej múdrosti vodu fackujú len hlúpi ľudia, hospodárske sankcie nepriniesli žiadny reálny úžitok. Iste, zadĺženosť Ruska mierne stúpla, klesli jeho príjmy z predaja niektorých komodít (keďže demokrati si od Saudskej Arábie kúpili umelé zníženie cien výmenou za prižmúrenie očí nad flagrantným porušovaním ľudských práv a financovaním svetového terorizmu), len sa to nakoniec nevyhnutne obrátilo proti nim – ťažko totiž vydierať niekoho, koho vlastne potrebujete. Fámy o alternatívnych zdrojoch, ktoré dokážu vyvážiť dodávky z Ruska (bridlice a iné nezmysly) sa čoskoro ukázali ako dym bez ohňa. Iste, sankcie Rusko nepochybne poškodili, ale čoskoro sa potvrdilo, akým nepremysleným krokom boli.
Čoskoro všetci účastníci pochopili, že si strelili gól do vlastnej bránky. Najprv uvoľnili trhy konkurencii a nakoniec spôsobili zmenu ruskej hospodárskej politiky, ktorá umožnila investície do domácej produkcie v dovtedy nevídanom meradle. Cieľom opatrení Kremľa sa stala maximálna možná sebestačnosť a nezávislosť na dovoze.
Čo ďalej ? Nespokojnosť v členských krajinách rastie, sankcie proti Rusku sa míňajú účinkom, navyše sa otvára možnosť spolupráce Kremľa s Ankarou, ktorú dovtedy držali na dištanc prázdnymi sľubmi o členstve v únii a tá je (nanešťastie) aj dôležitým členom NATO s významnou leteckou základňou. Navyše, čoraz viac získavajú podporu hnutia, ktoré otvorene poukazujú na to, že Brusel buduje európsku diktatúru, kde zanikne akákoľvek nezávislosť národných štátov.
Takže, aké sú skutočné dôvody príchodu amerických vojakov a tankov do Poľska ? Úplne rovnaké, ako v prípade tolerovania nelegálnej americkej základne v Kosove. Tzv. obranné vojsko sa veľmi rýchlo môže zmeniť na útočnú jednotku. Schopnú promptne zasiahnuť kdekoľvek v pomerne širokom okruhu. Nie však proti nepriateľovi z Ruska, skôr proti vnútornému nepriateľovi.
Prečo ? Pretože v dnešnej dobe je tanková divízia asi tak významná, ako kozácka jazda či bombardovanie z teplovzdušného balóna počas 2.svetovej vojny. Ochrana Poľska, ak by bola potrebná, je bez problémov realizovateľná z už existujúcich základní NATO v Európe, nehovoriac o bojaschopnosti poľskej armády, ktorá je na slušnej úrovni. Ak teda niekto napriek týmto skutočnostiam posiela do Poľska vojakov a tanky, ciele sú úplne iné, než sa oficiálne prezentujú.
Zhrnuté a podčiarknuté – vyslanie jednotiek do Poľska je prvým krokom k zaisteniu poslušnosti krajín bývalého východného bloku, za pomocí ich vojenského obsadenia – poslušnosti voči príkazom z Bieleho domu. Nejedná sa o žiadne obranné jednotky, sú to jednotky na ovládnutie vazala … a čoskoro bude pod rovnako vykonštruovanými zámienkami nasledovať aj snaha o umiestnenie amerických vojakov v ostatných krajinách.
Nejde o slobodu a bezpečnosť v Európe, ide len o zaistenie moci a posilnenie diktatúry, ktorej symbolmi sú EÚ a NATO.