Nepochybujem o dobrom úmysle ministerky Žitňanskej v súvislosti so zmenami zákona o osobnom bankrote. Len mám akosi pocit, že sa štát stále snaží dostať vodu zo suchej studne.
Kto nemá nejakého dlžníka ? Myslím, že každý by našiel niekoho, komu pomohol a hoci čakal vrátenie požičaného, nestalo sa. Niektorí nad tým jednoducho mávli rukou, iní riešili vec právnou cestou, ale k splateniu dlhu aj tak nedošlo … pretože stará pravda hovorí, že kde nič nie je, tam ani smrť nechodí. Napokon, aj sám som prišiel o nejaké peniaze vo viere, že ak aj požičiam, tak sa mi vrátia … stáva sa, čo už.
Keď som počul o prvej verzii zákona o osobnom bankrote, na chvíľu som tento nápad aj privítal. Neraz som počul o ľuďoch, ktorí žili z rôznych dávok, alebo si zarábali na živobytie kadejakými spôsobmi len preto, že ich dobehli vlastné dlhy a nevedeli sa z nich vymotať … a keďže ktosi svojho času splodil kastu exekútorov s pravidlami, ktoré pripomínali skôr vyberanie výpalného, ani som sa veľmi nedivil. Vtedy ma napadlo, že konečne aspoň niektorí z týchto ľudí začnú pracovať, platiť dane a trochu sa uľaví štátu, teda aj daňovým poplatníkom. Optimizmus ma prešiel vo chvíli, keď som sa od kamaráta dozvedel, že zbankrotovať môže len ten, kto niečo má a dokáže aj niečo zaplatiť.
A ten, kto nič nemá, má jednoducho smolu – nemôže ani zbankrotovať.
Priznám sa, v prvej chvíli vyvolala táto informácia vo mne záchvat smiechu a myšlienku, ako dlho asi hľadali partiu somárov, kde jeden tento nezmysel navrhol a ostatní ho poslušne odhíkali. Pretože duševne zdravý človek by na podobne nezmyselnú myšlienku neprišiel … no priznajme si, množstvo našich zákonov vyvoláva dojem, že ich autori neboli veľmi v poriadku po duševnej stránke. No, čo už … zákon vošiel do platnosti, dlžníkom to veľmi nepomohlo a daňoví poplatníci si zrejme potichu povedali – vydržali sme doteraz, vydržíme aj neskôr. O veriteľoch nehovorím vôbec, pretože bez ohľadu na niektoré sklamania jednoducho chápem, že nemôže mi niekto splatiť dlh, ak nič nemá – nech už ma to zlostí a poškodzuje akokoľvek. Ale som presvedčený, že ak už škoda vznikla, je nezmyslom, aby ešte jej výška narastala – nech už je to v akejkoľvek forme.
Takže som sa celkom potešil, že sa konečne niekto zamyslel nad nezmyselnou právnou normou, a chcel ju nejakým spôsobom riešiť. Riešenie síce prišlo, ale opäť len akési nemastné-neslané. Stále tam ostáva zakotvená odmena pre správcu vo výške 500€, čo sa nám môže zdať ako prijateľná suma, lenže pre niekoho, kto nič nemá – je to astronomická čiastka. Stačí si predstaviť, ako ju bude vidieť niekto, kto dostáva najnižšiu sociálnu dávku 62 €. Opäť ostane akosi mimo, pretože bude odkázaný na pomoc iných, ktorú nájsť môže – nemusí.
Iste, môžeme všetci mávnuť rukou a povedať – nemali si narobiť dlhy, a nemali by problémy.
Lenže, čo sa stalo, to už zmeniť nemôžeme. Môžeme však minimalizovať straty do budúcnosti, zbytočné náklady a neraz aj zmeniť nelichotivé ľudské osudy. Netreba zabúdať, že mnohí ľudia sa dostali do dlhov bez vlastného zavinenia, často doplatili na rôznych špekulantov … a priznám sa, pôsobí na mňa prinajmenšom udivujúco, ak na jednej strane rieši štát a jeho úradníci zadĺženosť súkromných firiem (viď Váhostav a spol.) a na strane druhej chce od nemajetných ľudí za každú cenu dostať aspoň niečo – akosi to nemá logiku. Niekomu sa pomôže miliónmi a inému rátame pár stoviek ? Pôsobí to diskriminačne … (hoci, ak mám pravdu povedať, celý postup (nielen) v prípade Váhostavu pokladám za absurdný). Opäť to vyvoláva dojem, že máme pred zákonom rovných a ešte narovnanejších. Nehovoriac o fakte, že sa dostávame do porovnania zvláštnych postupov – v prípade nebankových spoločností bolo odškodnenie poškodených klientov (celkom správne a logicky) zo strany štátu odmietnuté, ale na druhej strane sa v prípade spoločnosti, ktorá si svoje straty spôsobila vlastným zavinením – postupuje inak. Prečo ?
Nebolo by oveľa rozumnejšie a efektívnejšie namiesto dotovania podnikateľských aktivít (vrátane zahraničných špekulantov), dôsledne prehodnotiť stav žiadateľov o osobný bankrot a v prípade, že si svoju situáciu nespôsobili úmyselným porušením zákona, jednoducho im všetky poplatky odpustiť ? Tým skôr, že aj zdanlivo prijateľná suma 500€ vlastne neodráža realitu – pretože náklady, ktoré sú spojené s rôznymi úkonmi, aby dlžník mohol vôbec požiadať o osobný bankrot, budú oveľa vyššie. A je nepochybné, že mnohí nebudú mať ani na tie náklady, o poplatku nehovoriac.
Pretože tam, kde nič nie je … lacnejšie nepomôže …