Pokiaľ sa niekto uspokojuje s myšlienkou, že raz vznikne európska armáda, ktorá zaistí mier na starom kontinente, mal by sa najprv zamyslieť.
Napríklad, kto bude tejto armáde veliť, a na čí pokyn bude táto armáda konať ? Alebo nad otázkou, ako oddane budú v jeho záujme bojovať žoldnieri bez mena ?
A na koho stranu sa prikloní európske velenie, ak by sa dostali do konfliktu dve strany, ktoré sú súčasťou európskej armády ?
Iste, niekde vo vzduchu visia sľuby európskych politikov, o ktorých však vieme, že podobne ako pravidlá platia len vtedy, keď sa im to hodí. Takže – vlastne neplatia. Navyše, nepokladám za prezieravé piť na kožu medveďa, ktorého zatiaľ nikto nevidel, a ak by aj uvidel, sotva ho dokážeme skrotiť.
Mier a pokoj vo vlastnej krajine by sme si mali vedieť zaistiť predovšetkým vlastnými silami.
Iste, mnohí budú argumentovať, čímže sa už my môžeme brániť. Nuž presne rovnako, ako iné menšie krajiny. Nenamýšľajme si, že v prípade akéhokoľvek väčšieho konfliktu by sa neubránil skoro nikto, najmä vtedy, ak by veľmoci vytiahli atómové zbrane. Nie je to však žiadny dôvod, aby sme sa spoliehali na cudziu pomoc. Navyše, práve s touto formou “ pomoci “ už máme skúsenosti z minulosti.
Alebo sme už zabudli, ako nás opakovane hodili cez palubu Veľká Británia a Francúzsko ? Zabudli sme, že Poľsko chcelo svojho času spoločnú hranicu s Maďarskom, a bol to jeden z cieľov jeho zmluvy s Nemeckom, ktorá bola podpísaná v roku 1934 ? Zabudli sme, že aj v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy zaznela zo Západu laxná odpoveď, že je to sféra sovietskeho záujmu, a nebude do udalostí zasahovať ? Zabudli sme, ako kruto doplatilo Maďarsko na sľuby Západu v roku 1956 ?
Kto chce vedieť, aký je rozdiel medzi tým, keď bráni vlasť vlastenec a keď bráni krajinu žoldnier, doporučujem mu, aby si preštudoval históriu španielskej vojny, dobrodružstva, do ktorého sa pustil Napoleon.
Potom pochopí, prečo sa nedá spoliehať na nápad s európskou armádou … a možno pochopí aj to, aké by mohli byť skutočné ciele podobnej armády.