Na začiatok – som presvedčený, že štát má slúžiť záujmom všetkých občanov … naproti tomu podnikateľ slúži len záujmom tých, ktorí si vedia alebo môžu jeho služby zaplatiť.
V našom regióne služby železníc nemôžem využiť, pretože trať Zvolen – Šahy bola zrušená za čias, keď o verejnej doprave rozhodovali ľudia, ktorí často ani vlak nevideli. Napriek tomu nepociťujem ako krivdu, že tam, kde vlaky jazdia, je možnosť pre dôchodcov a študentov, aby jazdili na náklady štátneho rozpočtu (pretože zadarmo ani kura nehrabe.) Dôchodcovia si svoje pre štát už odovzdali, a študenti sú jeho budúcnosťou.
Vypočul som si dialóg medzi ministrom dopravy a majiteľom RegioJetu. Nesúhlasím s názorom, že niekto môže pri príchode na akýkoľvek trh ponúknuť cenu za služby, ktorá neodráža reálne náklady. Predovšetkým, podobne sa môžu správať len tí, ktorí sú schopní vykrývať straty, spôsobené podobným postupom – čo stavia do nevýhodnej pozície tých, ktorí službu poskytovať môžu, ale nemôžu si dovoliť umelo znížené ceny, nezodpovedajúce reálnym nákladom. Môj názor je, že tento postup napĺňa znaky nekalej súťaže a poškodzuje záujmy spotrebiteľa, pretože zlikviduje väčšinu konkurencie a nakoniec aj tak dôjde k zvýšeniu cien, keďže sa musia dostať naspäť na reálnu úroveň.
Ba v nejednom prípade dochádza aj k tomu, že po úspešnej likvidácii konkurencie ceny služieb a tovarov prudko stúpnu, keďže neexistuje alternatíva.
Súhlasím s názorom, že štátny dopravca nakladá s verejnými financiami spôsobom, ktorý vyvoláva množstvo pochybností. Najviac na to doplácalo svojho času Cargo, kde som dlhodobo presvedčený, že všetko malo viesť k jeho privatizácii – za každú cenu, a vopred vybranému záujemcovi. Nepoznám krajinu, kde by bola nákladná preprava stratová, a už vôbec nie krajinu, kde súkromní prepravcovia platili za používanie tratí menej, ako štátny prepravca, ktorý sa podieľal na výstavbe a údržbe tratí.
Navyše, v rozpore so záujmami štátnych železníc bol podnik rozdelený na niekoľko subjektov, ktoré si navzájom poskytujú služby a inkasujú platby – klasickým príkladom môžu byť terminály pre sprievodcov v osobných vlakoch, nad ktorých cenou sa mi len zakrútila hlava. Dodávateľom mala byť jedna z bývalých zložiek pôvodného podniku, pričom kupujúci nemal na základe zmlúv možnosť výberu … ťažko sa potom diviť cene, nie ?
Kto chce podnikať v akejkoľvek oblasti, musí byť schopný zhodnotiť prostredie, do ktorého vstupuje …
Žiaľ, často mám pocit, že členstvo v únii je viac na škodu, než na osoh. Neraz sa mnohí podnikatelia len sucho odvolávajú na jej predpisy a nariadenia (ktoré často vyvolávajú pocit, že ich autorom je osoba s vážnymi problémami), a verejný záujem majú – ľudovo povedané – na háku. Zisk … to je najdôležitejšie. Stačí spomenúť rôzne praktiky obchodných reťazcov, ktoré najprv zlikvidovali dumpingovými cenami konkurenciu, a dnes doslova zdierajú dodávateľov rôznymi absurdnými poplatkami. Nehovoriac o často pochybnej kvalite tovaru, ktorý ponúkajú.
Verejná doprava je službou, ktorá je predovšetkým určená pre naplnenie potrieb širokej verejnosti, hlavne ľudí, ktorí nemajú inú možnosť prepravy. Pokiaľ by som bol jej užívateľom, zaujímala by má cena a kvalita služby, ktorú chcem či musím využiť. A vôbec by má nezaujímalo, kto mi tú službu poskytuje, alebo či sa spôsob jej poskytovania dostáva do rozporu s akousi chimérou, ktorá pre mňa neznamená absolútne nič.
Štát inkasuje dane a iné poplatky, aby financoval služby pre všetky vrstvy obyvateľstva. Kto chce konkurovať štátu v poskytovaní akýchkoľvek služieb, musí sa zmieriť s tým, že štát má a bude mať úplne inú pozíciu. Pretože pred záujmami podnikateľa majú absolútnu prednosť – verejné záujmy.
Riešenie súčasnej situácie ?
Iste, zaviedol by som niektoré obmedzenia – z bezplatnej či dotovanej prepravy by som vyradil rýchliky či vlaky na vyššej úrovni. Kto chce nadštandardnú službu – môže si ju zaplatiť. Študentov by som obmedzil na trasu do školy a späť, ako tomu bolo kedysi. V prípade dôchodcov by som bezplatné cestovanie obmedzil na región, v ktorom žijú … prípadne spojil s cestami za poskytnutím nevyhnutných a pravidelných úkonov, napríklad lekárskych služieb, nedostupných v mieste trvalého pobytu.
A ako zlikvidovať stratovosť slovenských železníc ? Riešenie máme priamo pod nosom, ako sa hovorí. Čo, keby sme presunuli tranzitnú nákladnú dopravu (s cieľom mimo Slovenska) na železnicu ? Všetci by boli spokojní – nákladní prepravcovia by ušetrili na nákladoch, významným spôsobom by sa ušetrilo na údržbe cestných komunikácií, znížila by sa nehodovosť a odpadli by zimné starosti s horskými priechodmi. A zvýšili by sa aj príjmy železníc – samozrejme, po opätovnom zlúčení a odstránení absurdných vzťahov.
Myslím, že podobné riešenie by bolo na prospech všetkých …