Ak chcete vyhrať súdny spor, musíte predložiť dôkazy … dostatočne presvedčivé na to, aby bolo vynesené rozhodnutie vo váš prospech. Kto stavia na pocitoch … nemal by plytvať peniazmi na súdne spory.
V okamihu, keď sa rozhodnutie v právnom spore začne zakladať na pocitoch spoločnosti alebo politikov – už nejde o uplatnenie práva, vyplývajúceho zo zákona, ale o naplnenie spoločenskej alebo politickej objednávky (hoci nepísanej).
Premýšľal som, za akých okolností by bolo legitímne zrušenie amnestií V.Mečiara. A nech sa na tento problém pozerám akokoľvek, vychádza mi stále jediná odpoveď – amnestie je možné zrušiť, ak sa preukáže, že ich autor (teda V.Mečiar) sa ich udelením dopustil porušenia zákona (presnejšie trestného činu). Vychádzam z presvedčenia, že akýkoľvek právny akt je neplatný, ak sa zakladá na predošlom porušení zákona.
Takže mi z toho vychádza jediné – namiesto prázdnych a nezmyselných rečí môžu signatári rôznych výziev jednoducho uplatniť platné právne normy, a pokiaľ sú o svojej pravde naozaj presvedčení – môžu podať trestné oznámenie vo veci udelenia amnestií (napríklad pre zneužitie právomoci verejného činiteľa), a v prípade úspešného ukončenia veci a teda uznania viny – nebude žiadna prekážka na zrušenie amnestií, vlastne ich ani nebude treba rušiť – pretože budú neplatné.
A tak vzniká otázka – prečo sa “ renomovaní “ právnici neskúsia uberať touto cestou, ktorá mi pripadá právne čistá ? Prečo namiesto toho zaplavujú verejnosť nezmyselnými úvahami o tom, na akom základe rozhodoval európsky súd pre ľudské práva … či pokrytecky argumentujú, že nerozhodoval o vine či nevine v danej trestnej veci. Prečo skúšajú právne kľučky a rôzne výhovorky typu – Štrasburg rozhodoval len o neprípustnosti zrušenia amnestií prezidentom ? Zrejmá odpoveď bude znieť takto – nie sú schopní preukázať porušenie zákona v danom prípade, a tak ho skúšajú obísť.
Nehovoriac o tom, že podstata amnestií V.Mečiara a M.Kováča (v prípade amnestie synovi a spol.) je úplne identická – v oboch prípade išlo o akt, súvisiaci s blízkymi osobami autora amnestie. V oboch prípadoch sa dá hovoriť o zneužití právomocí … lenže dokázať tento skutok, to už je niečo úplne iné.
Kto chce právny štát, mal by hľadať právne spôsoby riešenia sporov … kto hľadá kľučky a spôsoby, ako obísť platnú legislatívu, či skúša retroaktívne rušiť platné rozhodnutia – tomu v žiadnom prípade nejde o právny štát.
Reči typu – kde je vôľa, tam je i cesta – si môžu signatári výziev jednoducho strčiť za klobúk. Už len preto, že vieme veľmi dobre, kam viedli postupy v duchu spomínanej myšlienky v 50.rokoch. A neverím, že by sa niekto chcel vrátiť do 50.rokov.