Mnohí sa v dnešnej dobe často utiekajú k tvrdeniam – však sa máme lepšie, než kedysi – tak čo rýpeš … akoby sa nechceli, alebo nemohli zamyslieť, či sa majú lepšie len sami – alebo sa majú lepšie aj ostatní vôkol nich …
Chápem, doba je taká – sebectvo sa nám pomaly vkradlo do životov, čas plynie veľmi rýchlo a málokto má možnosť, aby sa zaoberal aj osudmi iných, než tým svojím vlastným.
No napriek tomu nedostatku času – ktosi povedal, že vyspelosť spoločnosti sa dá posudzovať podľa toho, ako je postarané o chudobných, chorých a starých (niekde sa píše aj o tých, čo sa nevedeli spratať do kože a skončili vo väzení). Ak je to naozaj tak, potom sa denne presviedčam o tom, že naša spoločnosť je ešte veľmi zaostalá, pretože práve tí najslabší stoja na okraji záujmu – nielen štátu, ale aj nás ostatných. Neraz sa stretnem s názorom – kto za to môže, že žili v socializme … kto za to môže, že zarábali málo … alebo arogantným tvrdením – keď tieto (socialistické) generácie vymrú, bude lepšie.
Nebude … kto si neváži šediny iných, nedočká sa úcty k vlastným šedinám … kto nemá rešpekt k trápeniu iných, nebude rešpektovaný vo vlastnom trápení.
Pozerať sa na osudy ľudí skrze vlastnú pohodu a bezstarostnosť je veľmi pohodlné, ľahké a sebecké … možno by sme mali viac myslieť na to, že nemôže byť každý zdravý, bohatý a pekný … a myslieť aj na osudy tých, ktorí neboli tak obdarení.