Opäť sa ukázalo, že cieľom spravodlivosti na Slovensku je odhalenie vinníka, vynesenie trestu … a tým sa vlastne všetko končí (ak teda nerátame samotný výkon trestu). Dnes už ide naozaj (len) o výkon trestu a výsledkom je zmarený život mladej ženy, dve siroty a ….
Ešte si pamätám tragédiu, ktorá sa odohrala v Banskej Bystrici, kde v roku 1999 vyhasol život inej, mladučkej ženy, ktorá mala celý život pred sebou … pamätám si aj slová matky vinníka, ktorá po oznámení trestu (ak sa nemýlim, bol vo výške 24 rokov) len zašomrala sklamane … veľa mu dali … pretože, ak dobre rátam, tak sa násilník vrátil z väzenia po odpykaní šestnástich rokov, a nie po jedenástich – ako uvádzali médiá. No nech je to akokoľvek, hoci by som sa mýlil, pravdou ostáva, že došlo (opäť) k systémovému zlyhaniu. Pretože ak je jediným spôsobom riešenia porušenia zákona výkon trestu – niečo naozaj nie je v poriadku. Tým skôr, že v iných krajinách už dávno pochopili nemennú pravdu – výkon trestu je len prvým krokom, ktorý má viesť k náprave a vyriešeniu problému.
Ponechajme osud vinníka vyšetrovateľom a sudcom … skúsme sa zamyslieť, prečo sa množstvo odsúdených po výkone trestu opätovne vracia do starých chodníčkov, a znova končí za mrežami. Prečo musíme opätovne prispievať na náklady, spojené s výkonom trestu … prečo máme preplnené väznice a nehľadá sa skutočné riešenie, ale len spôsoby, ako zvýšiť kapacitu – väzníc. Odpoveď je jednoduchá, no riešenie zložité. Neexistuje záujem na najvyšších miestach, aby sa vytvorilo komplexné riešenie prevencie proti kriminalite, ako resocializácie páchateľov trestnej činnosti.
Dnes to funguje asi takto – páchateľ si odsedí trest, vykopnú ho za brány väznice a ďalej sa nikto nestará, čo s ním bude. Viac-menej nikoho nezaujíma, či má rodinu, strechu nad hlavou a nejakú možnosť obživy. Šťastnejší majú nejaké prostriedky na začiatok, tí menej šťastní dostanú od väznice prostriedky na cestu do miesta trvalého pobytu … a koniec.
Slovami bývalého pracovníka väznice, najväčšou tragédiou pre prepusteného je, ak má len financie na cestu “ domov „, a prepustia ho v piatok poobede. Cez víkend má obvykle smolu, ostáva mu šanca na vyhľadanie nejakej charity (ak je toho schopný), alebo prehladovanie pod širákom – do pondelka. Kto nevydrží – pomôže si, ako vie – a obvykle zase končí vo väzení. Iste, sú aj výnimky, ale tie nemôžeme spomínať …
Vzniká otázka, prečo nie je vytvorený skutočne fungujúci systém resocializácie po uplynutí trestu. Iste, niekto povie – ani slušní ľudia nemajú neraz prácu (a ja s týmito slovami súhlasím), lenže problém je trošku hlbší – ak nepomôžeme človeku, ktorý už raz skĺzol po šikmej ploche, obvykle skĺzne po nej opäť, a zase bude žiť na trovy slušných ľudí, vrátane tých, čo nemajú – prácu. Pritom máme dostatok oblastí, kde je akútny nedostatok pracovnej sily a prostriedkov na naplnenie potrieb verejnosti. Máme napríklad rozbité cesty, pričom na ich opravy nie je nikdy dostatok financií. Ak musíme dať na jedného väzňa približne tisícdvesto eur mesačne, prečo by sme nemohli tieto prostriedky investovať do človeka, z ktorého by mala spoločnosť aj úžitok ? Prečo by sme nemohli vytvoriť resocializačné centrá, ktoré by pomáhali prepusteným k návratu do normálneho života, a zároveň by prospeli aj k naplneniu verejných potrieb ?
Áno, súhlasím – násilníka či psychopata sotva zmení len práca. Lenže, aj tu máme dlhé roky neriešené problémy … súvisiace s diagnostikou páchateľov najzávažnejších trestných činov, a hľadaním foriem, ako ochrániť pred ich skutkami spoločnosť. Pretože, naozaj si nemôžem pomôcť, ale podľa môjho názoru je človek, ktorý zavraždí dve mladé ženy – duševne chorý. A v jeho prípade môže väzenie ochrániť spoločnosť pred jeho skutkami, ale problém sa v skutočnosti nevyrieši – len odloží, či skryje do bezpečia – zamknutej miestnosti.
V jednom z dávnejších blogov som už spomínal, ako sa zvykne hodnotiť vyspelosť spoločnosti – podľa starostlivosti o chudobných, chorých, starých ľudí a väzňov … a povedzme si otvorene, podľa týchto kritérií je vo svetle poslednej tragédie slovenská spoločnosť – veľmi zaostalá. Nedokázala ochrániť slabšieho, a nedokázala ani pomôcť – chorému alebo väzňovi ?
Môžeme si dnes dať klapky na oči, zakričať – je to vrah, zatvorte ho a zahoďte kľúč. Tým však nezabránime, aby sa podobné tragédie aj v budúcnosti neopakovali. Ak chceme naozaj chrániť spoločnosť a predchádzať tragédiám, mali by sme hľadať naozaj funkčné riešenia – počnúc zmenou prístupu k prepúšťaniu páchateľov najzávažnejších trestných činov (tu by naozaj mali rozhodovať skúsení odborníci v rôznych oblastiach, nielen spravodlivosti), pokračujúc vybudovaním funkčného systému resocializácie (môžeme využiť skúsenosti severských krajín, ale aj napríklad USA či Kanady), a hlavne väčšou intenzitou boja proti základnému problému spoločnosti – chudobe, ktorá je často príčinou kriminality.
A na úplný záver – som presvedčený, že ministerka spravodlivosti by mala vykonať kroky, vedúce k dôslednému prešetreniu okolností podmienečného prepustenia páchateľa brutálnej vraždy z výkonu trestu, a mali by nasledovať aj kroky, ktoré by zabránili, aby sa podobné tragédie – opakovali. Pretože som presvedčený, že v tomto prípade došlo k závažnému pochybeniu zo strany tých, ktorí navrhli a schválili predčasné prepustenie z výkonu trestu.