Vyhraniť sa voči neprijateľným myšlienkám je akceptovateľné, ale skúšať stavať agendu na odmietnutí vôle bezmála 30% zúčastnených voličov – je hlúposť. Tým skôr, ak len cez akceptovanie ich vôle vedie cesta k účasti na správe štátu.
Nehovoriac o tom, že záujmy voliča sa najlepšie chránia priamou účasťou pri rozhodovaní o jeho potrebách, nakladaní s verejnými financiami a plánovaní budúcnosti štátu. Je to krutá realita … a ak ju niekto ignoruje, v politike rýchlo skončí. Pretože desať rokov – to je naozaj krátky čas.
Prieskumy hovoria jasne – voliteľnosť najsilnejších strán opozície sa trvale pohybuje medzi 10-15%, občas kúsok u niektorých vyskočí – no s podobnou podporou sa dá všetko možné, vrátane účasti v parlamente, ale určite sa nedá vytvoriť stabilná vláda. Čím viac strán vo vládnej koalícii – tým viac problémov. Nehovoriac o tom, ak chcú vládu skladať politické strany, zložené z rôznych prebehlíkov či pozostatkov zaniknutých subjektov. Naposledy sme podobné úvahy začuli tesne po voľbách 2016, kde chceli pravicové strany zložiť vládu z ôsmych subjektov, hoci na papieri ich bolo len päť. Nedalo sa očakávať nič iné, než neúspech.
Kult osobnosti, krach predvolebných sľubov a dlhý pobyt v opozícii …
R.Sulík akosi nepochopil, že každému záleží na určitom kariérnom postupe, či naplnení svojich ambícií. A sotva sa niekto vidí dlhé roky na dobre platenej, no v podstate bezvýznamnej pozícii, kde prakticky nemá dosah na dianie.
Prečo odchádza z SaS J.Mihál, to netuším. Isté však je, že ak sa nepodarí SaS prepracovať do vládnej koalície (aj keď ju zatiaľ nemá s kým postaviť), rozpadne sa R.Sulíkovi jeho dielo pod rukami – a jediným vinníkom bude on sám. Pretože vo svete je úplne bežné, keď predseda strany odstúpi po neúspešných voľbách, a určite nezotrvá na svojom poste, ak sa volebný neúspech opakuje. V prípade SaS je politická história skôr dejinami – neúspechu.
Ako inak nazvať účasť vo vláde I.Radičovej, ktorá vznikla len zásluhou tolerovania politikov, ktorých predtým liberáli odmietali – teda Dzurindu a Mikloša, pričom vláda neprežila ani dva roky … či dve pozície korunného princa volieb, ktorý skončil v opozícii bez ohľadu na záujmy voličov, štátu a národa – pretože s R.Ficom za žiadnych okolností.
Aj keď to poviem otvorene, v odmietaní R.Fica sú skôr osobné ambície, než čokoľvek iné.
Pretože som presvedčený, že po skúsenosti s vládou I.Radičovej sa R.Sulík vidí v jedinej pozícii – premiéra. A to je nerealizovateľné, keďže nevie osloviť dostatok voličov a vyhrať voľby.
Hrdosť s holým zadkom počas treskúcich mrazov končí v nemocnici, alebo na cintoríne … v politike obvykle na – politickom cintoríne, teda v histórii, kde si všetci pamätajú len víťazov. Nemôžem si pomôcť, ale dianie okolo SaS mi veľmi pripomína pád SDKÚ, kde sa Dzurinda a spol.držali moci dovtedy, kým im neostal len Frešo – na zhasnutie svetla.
Smutná prespektíva pre Slovensko … nielen najsilnejšia opozičná strana sa začína otriasať v základoch, ale dnes neexistuje žiadny politik, ktorý by dokázal zjednotiť opozíciu a vytvoriť silnú protiváhu záujmom a plánom R.Fica. Istý čas sa zdalo, že by to napriek mnohému mohol byť A.Danko, ale to bola tiež (asi) len ilúzia. B.Bugár smeruje do politického dôchodku, od KDH s A.Hlinom sa nedá veľa očakávať … a komparz v zložení Matovič, Kollár a Kotleba len dokresľuje, akou tragikomédiou sa stal slovenský parlament.
Dnes by už stačilo, keby sme to (aspoň) nemuseli platiť …