Pár slov k “ bojovníkom “ za demokraciu typu Pussy Riot a spol.

25. februára 2017, cudzinec, Nezaradené

Akosi sa nám tu rozmohli blogy o “ umelkyniach “ Pussy Riot, kde sa ich autor snaží obhajovať skutky “ umelkýň “ a spochybňovať oprávnenosť trestu, ktorý im bol svojho času udelený.

Nič zvláštne, však dnes žijeme v spoločnosti, ktorej smerovanie sa často určuje podľa vulgárnych výkrikov rôznych persón, údajne spoločenských “ celebrít „. Dnes je už totiž celebritou naozaj kde-kto – prostitútky, mafiáni, podvodníci, politickí eskamotéri … čo už, keď doba priniesla tento, naozaj zvláštny model – morálky.

Ale poďme späť k trestu, ktorý bol udelený “ umelkyniam “ … ruský súd si vybral jeden konkrétny skutok, ktorý prejednal a vyniesol rozhodnutie. Nebudem spochybňovať skutočnosť, že súd jednal pod tlakom, či už zo strany podporovateľov “ umelkýň „, alebo zhnusenej verejnosti, ktorá mala oprávnene dojem, že ich konanie presiahlo akékoľvek medze slušnosti a zákonnosti, a to bez ohľadu na jeho cieľ. V danej situácii sa len veľmi ťažko dalo hovoriť o objektívnom súdnom konaní, na čom sa však podieľali všetky zúčastnené strany. Napriek tomu však pokladám konečný verdikt súdu za mierny, pretože som presvedčený o úplne inom prístupe, ak by boli “ umelkyne “ súdené na pôde tzv. demokratických krajín.

Pretože v právnych systémoch sú rôzne rozdiely … hoci majú v nejednom prípade spoločný základ.

Takže sa konanie “ umelkýň “ dá definovať len ako výtržníctvo, ale rovnako sa dá posudzovať aj komplexne – a teda skúmať každá okolnosť skutku, ktorého sa dopustili a deklarovať v súlade s právnym poriadkom. A pokiaľ dôjde k podrobnému hodnotenie, môže konečná verzia právnej definície konania vyzerať aj inak – napríklad ako porušenie domovej slobody, hanobenie rasy (národa a presvedčenia), útok na verejného činiteľa, …. vždy je to len otázka pohľadu zodpovedného orgánu. A sotva môže niekto spochybniť, že “ umelkyne “ sa dopustili konania, ktoré znaky jednotlivých trestných činov napĺňalo.

Napríklad vstúpili na pôdu svätostánku a napriek nesúhlasu zástupcu jeho vlastníka sa tam pokúšali svojím vystúpením zasahovať do práv iného, chránených zákonom. V tomto prípade sa dalo hovoriť o porušovaní domovej slobody a hanobení presvedčenia. V oboch prípadoch sa jednalo o konanie skupiny osôb, kde napríklad slovenská právna norma stanovuje hornú hranicu trestnej sadzby na päť rokov.

Na inom mieste fyzicky obťažovali príslušníkov polície, pričom kládli odpor aj počas situácie, kde sa ich snažili vyviesť zo svätostánku, v ktorom sa neoprávnene snažili o činnosť, s ktorou jeho vlastník nesúhlasil. Pri dôslednom pohľade na ich konanie by sa dalo hovoriť o útoku na verejného činiteľa, kde je opäť horná hranica sadzby – päť rokov.

Je vecou povereného orgánu, akým spôsobom rieši porušenie zákona …

Môže riešiť výhradne skutok, ktorý pokladá za najťažší (v zmysle platných noriem), pričom ostatné skutky posudzuje len v rovine priťažujúcich okolností. Alebo môže riešiť konanie ako súbeh viacerých skutkov a porušení rôznych právnych noriem, čo by napríklad v niektorých (demokratických) krajinách viedlo aj ku kumulácii trestov. Obvykle sa však trest určuje podľa skutku, ktorý je z pohľadu trestných noriem – najťažším porušením zákona.

V danom prípade bol “ umelkyniam “ udelený trest, ktorý by sa na Slovensku kvalifikoval ako trest na spodnej hranici sadzby. Takže sa rozhodne nedá hovoriť o neprimeranom treste, tým skôr, že v prípade obžalovaných “ umelkýň “ sa nedalo hovoriť ani o ľútosti, či predpoklade, že sa v budúcnosti vyhnú protizákonnému konaniu. Možno aj práve pre ich postoje bol udelený trest nepodmienečný. Som však presvedčený, že vzhľadom na okolnosti by bol trest nepodmienečný – aj na Slovensku. Pretože základným účelom trestu je dosiahnutie výchovného cieľa – teda odradenie páchateľa od páchania trestnej činnosti. A nepodmienečný trest sa udeľuje v prípadoch, kde by iná forma trestu nedávala predpoklad, že bude dostatočným varovaním pre páchateľa.

A na záver … Pussy Riot sú len nástroj, rozhodne nie sú žiadne umelkyne. Sú rovnakým nástrojom, akým boli kedysi autori rôznych “ diel “ v Československu, ktoré boli zaujímavé a oceňované len do prevratu. Potom už po nich ani pes neštekol …