Kritika bolí, hlavne vtedy, ak presne zasiahne. Hoci aj vtedy sa treba zamyslieť, či je pôvodcom bolesti naozaj nesúhlas s prezentovaným názorom, alebo skôr podlý úmysel autora kritiky v pozadí …
Ktovie, nemám problém potvrdiť, že aj sám cítim averziu voči niektorým ľuďom, ktorí sa tvária ako kritici, ale v skutočnosti majú úplne iné ciele. Napríklad zmarenie diskusie k témam, ktoré sa určitým ľuďom jednoducho nehodia do konceptu výkonu funkcií, či doživotného “ ľahkého “ zdroja na obživu. Vtedy sa pravidelne objavia kritici, ktorí nemajú dostatok času na prezentovanie vlastných myšlienok (napríklad vo forme blogu), ale majú desiatky hodín na nezmyselné a často agresívne poznámky v diskusiách.
Ešte horší sú autori dejinných spomienok, ktorí sa opakovane stavajú do pozície pamätníkov doby. Niektorí z nich zašli už tak ďaleko, že sa cítia dotknutí akýmkoľvek príspevkom k ich názorom, ba dokonca označia za ideového nepriateľa aj toho, kto oprávnene podotkne, že február nemá – tridsať dní.
Korene úpadku sú v zmene nášho myslenia …
Vlastne sme prestali myslieť. Neraz sa zúfalo utiekame k rôznym oficiálnym zdrojom, aby sme zakryli nemilosrdnú realitu a nemuseli si priznať, ako naozaj žijeme … v akej dobe prebiehajú dni nášho bytia. Je neuveriteľné, že vysokoškolsky vzdelaný človek ma označí za zlého človeka len preto, že nedovolím, aby na svoje ciele zneužíval svoje vymyslené postavenie a môjho príbuzného. Ale, aj to je symbol dnešnej doby.
Kritika sa pripúšťa … ak neškodí zámerom určitej skupiny ľudí. Kritika zamestnávateľov sa nepripúšťa vôbec, len to nechceme vidieť. Roky máme náznaky, že v prevádzkach rôznych “ investorov “ sa udržiavajú podmienky, nedôstojné človeku. Mlčíme, či dokonca útočíme na tých, ktorí sa opovážia vyjadriť svoj názor, zatváranie oči pred tým, aké dopady má na ich zdravie (ale aj na spoločné sociálne fondy) otrocká práca, ktorá v iných krajinách (ktorým sa tak často klaniame) je absolútne neprípustná. Možno aj preto sa tlačia najmä ázijskí investori do krajín bývalého východného bloku, kde sa predsa len dá viac manévrovať. Dnes sa radujeme nad číslami, ktoré hovoria, že v niektorých regiónoch máme bezvýznamnú úroveň nezamestnanosti …
A nevšímame si, že nám pribúdajú ľudia s vážnymi problémami so zdravím, odkázaní na pomoc štátu … a ten už teraz nemá dostatok financií, keďže naše špičky honosné rozdávajú cudzím a bohatým, a nemilosrdne zdierajú vlastných a chudobných …
Prečo ? Kritika sa nepripúšťa. V zamestnaní je pravidelne dôvodom na výpoveď (aj keď na papieri sa zdôvodní vždy inak), v politike na odchod z politickej strany, či kolektívne zapchatie úst kritika v štýle – nevieš, čo vlastne hovoríš. Utešujeme sa, čo všetko sa zlepšilo a zatváranie oči pred tým, že zlepšenie ani zďaleka nezodpovedá niekdajšej úrovni, ktorú sme ľahkovážne odkopli pod sladkými slovami – príživníkov. Tých, ktorí sa dodnes držia zubami-nechtami vo funkciách, kde je potrebné všetko – okrem poctivej práce. Dnes vidíme, prečo kedysi obývali niektorí z nich väznice … len to nechceme konečne pochopiť.
Však sme ľudia, sme aj omylní … nemáme sa dôvod hanbiť, že sme naleteli alkoholikom, príživníkom a zapredancom. Mali by sme sa však hanbiť za to, že opätovne sme na kolenách, a hoci už nemáme diktatúru jedinej strany – opäť sa necháme kúpiť za skyvu (plesnivého) chleba.
Kritika býva základom pokroku … moc dáva volič svojmu zástupcovi, nie zástupca voličovi. Keď to pochopíme, možno bude raz aj lepšie ….