Najhorlivejšie volajú po potrestaní skutkov v čase vojny tí, ktorí nevedia ospravedlniť svoje … v čase mieru
Neprežil som časy II.svetovej vojny, neprežili ich ani tí, ktorí sa dnes horlivo tlačia do úlohy žalobcov a sudcov dávno mŕtvych politikov. Udalosti tej doby poznám len z rozprávania tých, čo ju prežili – a aj oni sami často priznali, že mnohé vidia pod dojmami hrôz, ktoré prežili a strát, ktoré utrpeli. Niekedy ani nevedeli povedať, čo vlastne cítia k tým, čo kedysi stáli na čele bábkového slovenského štátu. Zmietali sa v pocitoch nenávisti, ľútosti … občas sa snažili i pochopiť, čo sa vlastne stalo, udialo.
Kto pochopí konanie človeka pod tlakom, alebo zaplaveného strachom ? Nikto, možno po čase ani on sám. Pretože ako hovorili naši dedovia, strach má veľké oči. A podporený bolesťou ešte väčšie. Vždy, keď čítam o zločinoch, ktoré sa udiali po rozbití prvej československej republiky, spomeniem si na slová, ktoré som raz počul – ktorí mohli a mali na to peniaze, alebo primerané postavenie, zbalili si svoje veci a odišli do exilu. Nestarali sa o to, čo bude s tými, ktorí museli ostať. Nezaujímalo ich, čo bude s národom a štátom, riadili sa heslom, že bližšia košeľa než kabát. Doba sa môže zmeniť, ale ľudia sa nemenia. Aj dnes, ak by došlo k akémukoľvek vojnovému planutiu vášní, nemusíme si robiť ilúzie, ako by sa zachovali bohatí a mocní – zbalili by svojich päť slivák a pobrali sa kade-ľahšie. Vládnuť a žiť z mozoľov iných, to áno. Ale riskovať vlastnú kožu v mene národa, ktorý ich roky či desaťročia živil ? Veľmi naivný ten, kto by tomu veril.
Meno niekdajšieho prezidenta vojnového slovenského štátu J.Tisa poznám len z učebníc a rozprávania. Prípadne ojedinelých starých dokumentov z čias vojny, ak sa dochovali. Môžem súdiť, ako konal v čase rozbitia prvej republiky, tesne pred vojnou a počas nej ?
Skúšam si predstaviť situáciu, do ktorej sa dostal. Skúšam si predstaviť, že sedím niekde v kresle kancelárie, a rátam, ktorí “ spojenci “ mi ešte ostali, o koho sa môžem naozaj oprieť … kde môžem hľadať pomoc v prípade ohrozenia. Rátam, koľko krajín už medzitým ohrozuje či ničí beštia s fúzikmi pod nosom, a premýšľam, kde sa asi zastaví … či kto ju zastaví, alebo vôbec dokáže ju zastaviť niekto ? Počítam štáty, ktoré už s beštiou uzatvorili rôzne zmluvy a kladiem si otázku – čo robiť ? Premýšľam, aké sú šance, ak sa jej postavím na odpor … a bojím sa. Možno nie navonok, možno to naozaj viem zamaskovať pred inými, ale kdesi vnútri ma nahlodáva strach. Tým skôr, že aj v mojom okolí sú ľudia, ktorí beštiu obdivujú, ba dokonca by jej najradšej slúžili a nemám takú moc a možnosti, aby som sa ich dokázal zbaviť … aby som ich vedel odstaviť od moci. Čo robiť ?
Neviem, čo by som v takej situácii urobil. Možno by som tiež vzal nohy na plecia a národ-nenárod by som utekal, kým by som nemal pocit, že už necítim dych beštie na chrbte.
Vinu J.Tisa či udalosti, ktoré sprevádzali jeho “ vládnutie “ v slovenskom štáte, poznáme zo súdnych spisov. Poznáme aj rozsudok, či ľudí,ktorí ho vyniesli. Čo nikdy nebudeme poznať, a možno by sme mali, to sú pocity politika, ktorý sa ocitol v situácii ako on. Nevieme, čo si myslel, čo cítil a prečo sa vlastne zachoval tak … ako zachoval. Napokon, po vojne to ani nikoho nezaujímalo, politická elita z exilu, ktorá pohotovo utiekla po podpise mníchovských dohôd a nechala národ napospas fašizmu, sa veľmi rýchlo poponáhľala, aby akýmkoľvek spôsobom zo seba zmyla biľag zbabelcov. Ľudia si vyrovnávali účty hlava-nehlava, skutočné i pomyselné.
Ale mali by sme sa zamyslieť dnes aj nad tými, ktorí tak horlia po opakovanom odsúdení minulosti. Ako sa správajú sami ? Zaujíma ich národ a jeho osudy ? Dnes nad nami nerinčia zbrane beštie, ako svojho času rinčal nad Európou jej hlas, či rôzne vyhrážky. A napriek tomu sa naše elity správajú servilne, a stačí akýkoľvek telefonát z bruselskej centrály … okamžite poslušne zrážajú opätky a plnia požiadavky. Niekedy sa síce vzoprú, ale to ozaj len na pohľad, pretože nakoniec príkazy aj tak splnia. Možno neskôr, možno inou formou, ale splnia.
Skúsme sa teda zamyslieť … prestaňme za každú cenu preberať myšlienky iných a položme si otázku – ako by konali títo ľudia v čase ohrozenia štátu a národa, keď už v čase mieru sa chovajú servilne a zbabelo ? Čo by robili na mieste zločinca J.Tisa, ak by sa ocitli v jeho situácii ?
Išiel som raz po ulici a videl otca so synom. Syn sa neustále vzpieral, kým otec nestratil trpezlivosť a nepovedal – ak nebudeš okamžite robiť to, čo som ti povedal, dostaneš bitku … synátor poslušne sklonil hlavu a už cupkal, kam ho ruka (milujúceho ?) otca viedla. Ľudia navôkol sa zasmiali a život išiel ďalej. Prečo som tento zážitok spomenul ?
V našej politike máme dnes dosť ľudí, ktorí by boli schopní odsúdiť – syna. Nechajme preto našu minulosť dejepiscom, a prestaňme sa klaňať ľuďom, ktorí hovoria a konajú podľa dychu doby a … svojich vlastných záujmov. A predtým, než niekoho odsúdime, skúsme sa zamyslieť, ako by sme sa na jeho mieste zachovali sami.
Odmietam velebenie J.Tisa, ale rovnako odmietam, aby nás sedemdesiat rokov po vojne fackovali vinou za holokaust … najmä odtiaľ, kde sedeli ľudia, ktorí svojou zradou spojencov priamo zavinili vznik II.svetovej vojny a zverstvá, ktoré sa počas nej odohrali. Nikdy nezabudnem na to, že niekdajší britský premiér niesol z Mníchova mier pre svoju krajinu, vykúpený zradou svojho spojenca a uvrhnutím jeho národa do pekla. Nikdy nezabudnem, že sme museli zaplatiť náklady za to, že naši vojaci chránili Britániu … a nerobím si ilúzie, ako by sme dopadli dnes, ak by došlo na lámanie chleba.