Je veľmi jednoduché konštatovať, že organizátorom únosu M.Kováča ml. bola SIS a pobúrene hovoriť o účasti štátneho orgánu na zločine. Lenže – práve v právnych sporoch nie je nič jednoduché, a už vôbec nie vtedy, ak sa jedná o zločiny.
Nemôžem si pomôcť, ale stále mám pocit, že právne povedomie slovenského občana je na veľmi nízkej úrovni. Akosi priveľmi ľahko sa nechávame presvedčiť rôznymi konštrukciami či predpokladmi o kohosi vine, alebo úplne “ jasnom “ závere. Priveľmi ľahko odsudzujeme ľudí, ba neraz ani nečakáme na verdikty súdov. Nehovoriac o tom, ako sa správame k ľuďom, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, boli nielen po zásluhe potrestaní, ale svoje tresty (na rozdiel od iných, privilegovaných či šťastnejších) absolvovali. Tam sme nositeľmi najväčšieho pokrytectva, čo som nedávno mal možnosť vidieť.
Príbeh, ktorý vyrozprával kamarát nad pivom, nás nielen pobavil, ale aj prinútil zamyslieť. Jedného dňa pribehla za ním sekretárka, ktorá mu oznámila, že Števo, ktorý sa uchádza o miesto vo firme, nedávno prišiel z výkonu trestu. Bol tam za bitku, oznámila mu. Kamarát o tom vedel, napokon Števo mu to povedal už pri prvom stretnutí, a keďže mal referencie na jeho prácu, aj napriek oznámeniu sekretárky ho prijal. Lenže mu to nedalo, a pri prvej príležitosti sa jej opýtal, či jej nevadí, že jej sestra pracuje vo firme, ktorej majiteľom je človiečik, pred rokmi odsúdený za rôzne finančné prešľapy. Sekretárka mu odpovedala, že predsa sestra musí niekde pracovať a hádam nepôjde proti šéfovi, ktorý má brata právnika, je bohatý a pozná toho či onoho …
Naše malé, no každodenné pokrytectvo. Kde je moc, tam je pravda i tolerancia. Kde nie je, tam treba postupovať tvrdo, nemilosrdne a nezaškodí, keď aj my si občas kopneme, nie ? Prípadne skúsime aspoň máličko sami potrestať toho, kto už raz potrestaný bol a svoj trest má za sebou. Predsa sa musíme ukázať, nie ? Akoby sme zabúdali, že aj my sme ľudia, a raz sa môže aj nám stať, že sa dostaneme do problémov (či už chtiac alebo nechtiac) a ako by sme sa cítili v situácii tých, do ktorých si dnes tak s chuťou kopneme. Chováme sa vtedy ako ľudia ? Asi veľmi nie.
Nejaký človiečik sedí vo funkcii, a dopustí sa jej zneužitia, pričom poruší zákon. Kto je vinný – človiečik alebo inštitúcia, v ktorej vykonáva funkciu ? Môže napríklad inštitúcia za to, že si nejaký zamestnanec vezme služobné auto a využije ho na súkromné potreby, alebo ho dokonca zneužije na páchanie trestnej činnosti ? Inštitúcia je fiktívnym subjektom, ktorý nemôže porušiť zákon, nech by sme sa na to pozerali akokoľvek. Zákony porušujú zásadne ľudia. A ľudia by mali niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia, či ich následky. Je však pochopiteľné, že v takom televíznom spravodajstve znie oveľa lepšie, ak redaktor pobúrene hovorí o vine inštitúcie. Pritiahne to pozornosť väčšieho počtu divákov, stúpne sledovanosť, čo má samozrejme dosah aj na záujem klientov – napríklad z oblasti reklamy. Chýba tam len maličkosť – objektívnosť a pravda. Ale … kohože by také maličkosti trápili, nie ?
Iste, kdesi sme začuli, že únos prezidentovho syna organizovala SIS, dokonca sme to počuli z viacerých strán. Ale to nemôže byť pravda, pretože aj v najlepšom prípade ho mohli organizovať ľudia, pracujúci v SIS, nakladajúci s majetkom SIS a využívajúci možnosti, ktoré im práca v tejto inštitúcii dávala. Dnes však poznáme len jediné – podozrenia.
Pozadie celého skutku nebolo vyšetrené, taká je realita. V podstate o ňom vieme veľmi málo, o motívoch ešte menej. Každý skutok má nejaké pozadie, každého páchateľa pri jeho konaní niečo motivuje. Niekoho peniaze, niekoho moc, s iným lomcujú rôzne pocity a niekto sa jednoducho nevie spratať do kože. Ale aj odhalenie motivácie patrí do celkového obrazu udalosti, ktorá sa niekde odohrala. A prispieva k poznaniu pravdy.
Možno by sme mali niekedy menej veriť spravodajstvu a viac premýšľať. Je nepochybné, že zločiny majú byť potrestané. Nemali by sme však tolerovať, ak si niekto robí politickú kampaň výrokmi, hrubo zasahujúcimi do podstaty práva a spravodlivosti. Pretože stále platí, že vinný je ten, koho vinu uznajú právoplatným výrokom súdy. Dávať moc do rúk ľudí, ktorí niekde na námestiach vybľakujú, že ten a ten je zlodej či podvodník, je značne nepremyslené. Pretože títo ľudia svojím správaním nehlásajú pravdu, ale spochybňujú právne základy štátu. Akékoľvek právo či spravodlivosť sú pre nich len pojmami, vhodne použiteľnými pre naplnenie ich vlastných záujmov. A ich záujmy nie sú záujmami voliča či národa.
Dvakrát meraj a raz strihaj …