Brazílske mäso je len špičkou ľadovca. Dlhé roky je Slovensko doslova zaplavené nekvalitou, najmä z dovozu, len sa to predtým ignorovalo. Či sa to už týka zeleniny, ovocia, mäsa alebo nápojov – verte, pred rokom 1989 nebolo možné, aby sa niečo podobné dostávalo na pulty obchodov, ako dnes. Nie, rozhodne netvrdím, že sa vtedy neobjavila nekvalita, ale nebolo to v takom masovom rozsahu a navyše, v prípade odhalenia hrozili tvrdé tresty.
Viete, čo sa dostáva na vaše stoly ? Možno sa viac zamyslíte, ak si preštudujete tento dokument. Možno budete prekvapení, čo všetko sa dnes nachádza vo výrobkoch, ktoré denne kupujete. A možno vás napadne, ako draho platíte za odpad, ktorý sa ocitne na vašom tanieri.
Nedávno som sa rozhodol, že si urobím vlastné klobásy. Našiel som na internete recept na čabajskú klobásu, trochu som si ho upravil a spoločne s rodinou sme vyrobili bezmála dvanásť kilogramov klobásy. Iste, od originálnej čabajky sa určite líši, ale to nie je tak podstatné. Mäsom na klobásy sme kúpili z menšej, domácej výroby, kde sme mali istotu, že tam nie je kde-čo navyše. Po prepočítaní nákladov na prípravu sme dospeli ku konečnej cene na úrovni 9,22 € za kilogram klobásy. Z kvalitného mäsa, vyrobenej v malom množstve (na bežné zvyklosti), napriek tomu však bez rôznych mletých prídavkov typu kostí, koží či sójovej múčky, a rozhodne bez premršteného množstva papriky, ktoré je dnes úplne bežnou praxou aj v tých drahších výrobkoch. A tak si kladiem otázku, ak sa dá kvalitná klobása s vysokým obsahom mäsovej zložky vyrobiť v malom množstve za podobnú cenu, ako je to možné, že vo veľkom sa produkuje ešte drahšie – a pritom nekvalita. Odpoveď ?
Na vine sú normy. Pretože každý robí hlavne to, na čom sa dá zarobiť – a čo zákon nezakazuje, to je dovolené. Nečudo, že dnes majú v obchode raj hlavne špekulanti. Alebo skôr podvodníci.
Staršia generácia si pamätáme, že Pepsi Cola v cukrárni bola pre nás v detstve akýmsi “ sviatkom „. Nie preto, že by sa nedala kúpiť, ale skôr preto, že naši rodičia mali predsa len trochu viac zodpovednosti a od podobných nápojov nás držali opodiaľ. Platilo to nielen pre Pepsi, ale napríklad aj kofolu. No predsa len občas nám dopriali a nemôžem si pomôcť, ale spomienka z detstva sa nedá vôbec porovnať s tým, čo sa ponúka dnes. Dnes je to presladená vodička, ktorá s pôvodnou chuťou nemá nič spoločného. No nie všade. Prečo ? Opäť znie odpoveď – zlyháva kontrola, normy sú príliš tolerantné a každý to využíva, ako len môže.
Podobne je to aj s inými produktami, čim už mliekom, syrmi alebo aj chlebom. Ak sa to teda dá niekedy vôbec nazvať chlebom. Jeden z príkladov toho, čo sa dnes predáva. Ak chcete zistiť kvalitu predávaného chleba, je to na jednoduchý návod – kúpte si nekrájaný bochník a skúste ho doma nakrájať, samozrejme ostrým nožom. Vo väčšine prípadov budete mať problém, chlieb sa vám začne doslova rozpadať pod rukami. Budete mať problém aj s natretím obyčajného masla, striedka sa začne mrviť a vypadávať. Príčina ? Nekvalitné suroviny, mäkké normy. O chuti škoda hovoriť.
Nie, nebude sa nám to páčiť, ale čoskoro budeme musieť pochopiť, že jedinou cestou k náprave je obnova domácej produkcie, odtrhnutie sa od nezmyselných noriem pod taktovkou únie a ich sprísnenie. A zároveň obmedzenie dovozu, práve za pomoci noriem.
Mnohí mi často hovoria, čo je na tom zlého, že máme ovocie či zeleninu celoročne, a nie ako kedysi – sezónne. Nič, teda okrem toho, že to ovocie či zelenina sa v mesiacoch, kedy bežne nerastú, nemá nič spoločného s chuťou, na ktorú sme zvyknutí. O kvalite a obsahu škoda hovoriť. Klasickým príkladom sú paradajky, ale napríklad aj hrozno, predávané v zimných mesiacoch. Bez chuti … viac sa nedá dodať. Prečo ? Pretože príroda sa jednoducho nahradiť nedá. A pokiaľ to niekto skúša za pomoci rôznych umelých zložiek, výsledkom je akurát produkt, ktorý je možno lacný, ale aj nechutný.
Obnovou produkcie by sme dokázali nielen priniesť kvalitu na domáce stoly, navyše za prijateľnú cenu. Ale zároveň by sme znížili aj nezamestnanosť v regiónoch južného Slovenska, napríklad južnej časti banskobystrického kraja. Stále je tam dostatok úrodnej pôdy a schopných ľudí, ktorí však neprežijú, ak majú bez podpory štátu konkurovať tým, ktorí tú podporu majú zaručenú. A netreba veriť klamstvám slovutných ekonómov, čo v živote slamku poctivej práce nepreložili, že dotácie sú deformáciou trhu. Prvoradým záujmom je bezpečnosť štátu, v ktorej potravinová sebestačnosť hrá veľmi dôležitú úlohu.
A na záver názor M.Klimeka o slovenskom poľnohospodárstve. Naozaj by sme sa mali zamyslieť, akú cenu zaplatíme v budúcnosti za závislosť na dovoze potravín, o koľko stúpnu výdavky na zdravotníctvo v dôsledku liečenia chorôb, spôsobených dovážanou (nebezpečnou) nekvalitou a či si vôbec môžeme dovoliť ten luxus, v ktorom dnes žijeme. Pretože členstvo v hospodárskom spolku, ktorý prehliadne milióny ton nakazeného mäsa je naozaj luxusom. Otázkou je, či to bola náhoda, nedbalosť alebo – úmysel.