Akosi sa pozabudli, že slová sú jedno a realita niečo úplne iné. Svojím postojom k poslednej tragédii v Petrohrade len naplnili predpoklady, že nad všetkým vrátane ľudského života stoja politické záujmy.
Ktosi povedal, že demokracia je hnus, pretože jej systém umožňuje, aby moc uchopila spodina ľudskej spoločnosti. Vlastne na to stačí úplne málo, stačí mať peniaze a potrebné kontakty. Nehovoriac o tom, že mnohým aj vyhovuje, ak sa k moci dostávajú ľudia s primitívnym myslením, ochotní slúžiť komukoľvek a čomukoľvek, ak je to primerane zaplatené. Otázkou ostáva, kde sa asi dostane spoločnosť, riadená týmto druhom “ charakteru „.
Iste, vysvietenie brandenburskej brány v ruských farbách by nezmenilo nič na petrohradskej tragédii, ani na počte obetí. Ale predsa len by niečo symbolizovalo – úctu politikov k životom ľudí bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Márna snaha, politik si váži len to, čo mu môže priniesť politický prospech. A Rusko dnes nie je v kurze, na čom majú neprehliadnuteľný podiel médiá. Takže vysvietené nebude nič, napokon pamiatka obetí sa dá uctiť aj inak. Napokon, nie je to tak dávno, čo sa demokratický svet zachoval úplne rovnako v prípade katastrofy ruského lietadla.
Chceli sme sa dopracovať do bezcitnej spoločnosti, súdiacej všetko podľa dosiahnutých cieľov a štrngajúceho mešca ? Podarilo sa … len by sme sa nemali sťažovať, ak sa raz súcit voči našej bolesti bude odvíjať od toho, aké postavenie v spoločnosti máme.
Možno by sme mali konečne otvoriť oči a priznať, že kára nášho osudu hrkoce nesprávnym smerom. Pre našich partnerov a spojencov v únii či NATO máme cenu len dovtedy, pokiaľ im pomáhame napĺňať ich ciele a podriaďujeme sa ich záujmom. V opačnom prípade sme bezcenní. Alebo to môžeme pomenovať inak – v prípade odporu voči ich plánom sa stávame nepriateľmi. Do veľkej miery si môžeme za súčasný stav sami. Jednou z nepekných vlastností slovanských národov je ich sebectvo. Nikdy sa nevedeli spojiť v spoločnom záujme, a čo je ešte horšie, často si navzájom zákerne podrážajú nohy. Ešte smutnejšie je, že podobného správania sa dopúšťajú národy, od ktorých by sa vzhľadom na minulosť predsa len očakávala istá úroveň vyspelosti. Niet divu, že dnes vládne starému kontinentu to, čo si kedysi nevedel predstaviť ani niekdajší francúzsky prezident de Gaulle, ktorý otvorene a bez akýchkoľvek škrupulí povedal, že nechce žiť v Európe, ovládanej Nemeckom. Vízia, ktorú kedysi odmietal a možno sa jej aj desil, sa naplnila.
Možno je naozaj V.Putin diktátorom. Možno je naozaj Rusko prerastené korupciou. A možno je dokonca aj najskorumpovanejšou krajinou sveta. Ale nič z toho vlastne demokratom nevadí. Vadí im niečo úplne iné. Rusko je jednou z posledných krajín, ktorú sa im nepodarilo vykradnúť a ovládnuť, a čo je ešte horšie, disponuje dostatočným vojenským potenciálom na to, aby odradilo prípadných dobrodruhov od akejkoľvek agresie. Ešte väčším previnením Ruska v očiach demokratov je jeho nerastné bohatstvo, čo svojho času potvrdili aj niekdajšie slová M.Albrightovej “ na Sibíri sa nachádza priveľa nerastného bohatstva na to, aby patrilo jednej krajine “ … pričom jej slová potvrdili aj pravdivosť jedného známeho porekadla, že Poturčenec horší od Turka.
Ak chcete vedieť, v akej spoločnosti naozaj žijete, zamyslite sa nad slovami slovami vrcholných slovenských politikov o tom, že únia je pre Slovensko jedinou cestou. A skúste sa zamyslieť, čo títo ľudia rozprávali a činili pred rokom 1989 … nepodobá sa to príliš iným slovám o jedinej správnej ceste po boku ZSSR ? Nemáte pocit, že komunizmus bol odsúdený elitami len preto, aby mohli v ňom sami žiť, teda žiť podľa myšlienky každému všetko, čo potrebuje – akurát vymenili slovo každému za slovo nám a ostatní nech sa starajú sami o seba ? Hoci, možno by sme im mali dopriať všetko, čo potrebujú, ale aj všetko – čo si zaslúžia.