Európa sa raduje, E.Macron bude francúzskym prezidentom. Kto sa však raduje ? Politické elity, ktorým výsledok francúzskych volieb odložil problém s názvom “ rozpad európskej federácie “ na niekoľko rokov. Pretože ak nedôjde k výraznej reforme únie, a bude naďalej pokračovať zachraňovanie privilegovaných finančno-politických podvodníkov za spoločné peniaze, ďalšie francúzske voľby dopadnú úplne inak.
Kto je naozaj víťazom francúzskych volieb ? Macron bude prezidentom a obyvateľom Elyzejského paláca, ale skutočným víťazom volieb je jeho oponentka M.Le Penová. Podľa odhadu získala podporu 34,5% voličov, ktorí sa zúčastnili druhého kola francúzskych volieb, čo by malo byť silné varovanie pre všetkých európskych politikov. Dnes ešte neboli francúzski voliči pripravení na víťazstvo politika typu Le Penovej, ale dali jasne najavo svoju nespokojnosť.
Nespokojnosť s tým, že nielen francúzske politické špičky stavajú nad národné záujmy ciele Bruselu. Nespokojnosť s tým, že pravidlá platia len pre plebs, a v prípade porušovania zákonov a pravidiel zo strany elít sa všetci spoločne musia zložiť na škody, ktoré elity napáchali. Ba často konanie elít vykazuje znaky trestných činov, ktoré sa však neriešia, hoci u bežného občana by došlo minimálne k prevereniu okolností, za ktorým ku národohospodárskym škodám došlo. Pokiaľ si niekto myslí, že škandály okolo neúspešného kandidáta F.Fillona a jeho manželky boli len náhodnou epizódou, veľmi sa mýli. V skutočnosti riadia úniu politické elity, ktoré sa od neúspešného kandidáta veľmi nelíšia a mnohí z ich členov majú za sebou nejeden dobre ututlaný škandál, ktorý sa objaví na svetle sveta len vtedy, ak politik nechce plniť príkazy záujmových skupín. Taká je realita súčasnosti, ktorú mnohí slovenskí kolaboranti radia do oblasti konšpiračných teórií. Asi nebude náhoda, že ich postupy a rétorika sa priveľmi podobajú praktikám z čias komunistického režimu.
Takže – neradujme sa predčasne. Skôr sa musíme zamyslieť nad budúcnosťou.
Stručne povedané, možný úspech M.Le Penovej v budúcich voľbách môže jej dnešný úspešnejší súper znemožniť jediným spôsobom. Postavením národných záujmov Francúzska nad záujmy Bruselu a hľadaním cesty, ako opätovne zmeniť úniu na ekonomický spolok členských krajín, ktorý nebude obmedzovať konanie národných vlád a ich rozhodovanie v politickej rovine. Rovnako musí nájsť cestu, ako reformovať NATO, obmedziť vplyv Bieleho domu a zlepšiť vzťahy s Kremľom. Každý trochu súdnejší politik musí chápať, že bez úzkej spolupráce s Moskvou nebude na európskom kontinente pokoj. Rovnako každý musí chápať, že ak bude i naďalej únia ruka v ruke s NATO pokračovať v tolerancii agresívnej politiky Bieleho domu, nebezpečne sa priblížime k hranici, z ktorej už nebude návratu. K hranici vojnového konfliktu, kde by nebolo víťaza – boli by len porazení.
Situácia v dnešnom Francúzsku sa v mnohom podobá Slovensku. Aj na Slovensku získavajú podporu rôzne politické indivíduá len zásluhou toho, že štát je dlhodobo v rukách politikov, ktorí oddane slúžia každému záujmu, okrem slovenského a národného. Národný záujem držia dlhodobo len v ústach, a aj to len pred voľbami. Lenže Francúzsko nie je Slovensko. V krajine galského kohúta sa berie vlastenectvo úplne inak, a je sprevádzané hrdosťou na dejiny štátu i národa, a to bez ohľadu na to, akými udalosťami počas stáročí Francúzi prešli. Možno aj preto sa dokázali s kontroverznými osobnosťami svojej histórie, akými boli napríklad Napoleon Bonaparte či maršal P.Pétain vyrovnať oveľa jednoduchšie a objektívnejšie, ako napríklad náš národ s J.Tisom či G.Husákom.
Francúzske voľby by mali byť odkazom aj pre nás, najmä v čase blížiacich sa volieb do vyšších územných celkov.
Mali by sme konečne uvažovať a hľadieť do budúcnosti triezvo. Súčasné politické elity sa nezmenia a ich jedinou starosťou je oddaná služba Bruselu. Keď sa už nevedia presadiť na Slovensku (a vlastní sa ich nemôžu zbaviť), stranícke centrály ich upracú do lavíc európskeho parlamentu, čo je akási moderná verzia trafiky pre neschopných. Tam riešia nesmrteľnosť chrústov, občas sa honosne vzbúria proti diktátu Bruselu v mediálne známych, ale politicky bezvýznamných reláciách, aby ukázali, ako dobre to s národom myslia, len sa nevedia presadiť proti presile. Reálne však ich snahy začínajú a končia – rečami. Ak by to bolo inak, už dávno by navrhovali vypísanie referenda o zotrvaní v únii, keďže jej pravidlá platia len pre chudobných, malých a slabých.
Iste, je oveľa ľahšie behať po námestiach a vykrikovať o oponentoch bez dôkazov, že sú zlodeji, klamári a podvodníci … či chodiť vo vulgárnych tričkách typu j..em rodinu, alebo zasýpať oponentov vulgárnosťami, injekčnými striekačkami či rôznymi plagátmi. Tento druh divadielka je bez rizika. Otázkou je, čo budeme robiť, ak sa nový francúzsky prezident rozhodne podporovať národné záujmy a dokáže nájsť odvahu ísť v šľapajach slávneho predchodcu Ch. de Gaulla, ktorý sa vedel vzoprieť aj záujmom NATO. Alebo budeme len mlčky počúvať pokrytecké slová elít, opäť sa uskromňovať a hovoriť si – raz bude lepšie.
E.Macron je svojím spôsobom aj posledná šanca pre Slovensko.