… si zrejme vypijeme zaslúžený pohár horkosti. Vôbec nie je podstatné, ako skončia MS v hokeji, nezáleží dokonca ani na tom, či sa zachránime v A-skupine alebo nie. A za súčasný stav nemôžeme viniť ani trénera Cígera a už vôbec nie hráčov, ktorí sú na šampionáte.
Realita je možno krutá a mnohí s ňou nebudú chcieť súhlasiť, ale v rámci našej skupiny sme jednoznačne najslabším mužstvom. Nič na tom nemení ani status Talianska, ktoré sme porazili s obrovskou dávkou šťastia.
Nikto nemôže uprieť snahu našim hráčom, ale na viac, ako doteraz dosiahli, jednoducho nemajú. Môžeme sa pozerať na zápasy s Nemeckom či Dánskom optikou nešťastného vývoja, ale iné zápasy ukázali, že problém je niekde úplne inde. Tým skôr, že keď som videl zápas Dánska s Nemeckom, až vtedy som si akosi uvedomil, čo zrejme našim hráčom chýba najviac – viera vo vlastné schopnosti. Potom môžeme pridať absenciu hokejovej osobnosti, ktorá by naozaj vedela strhnúť mužstvo k bojovného výkonu do poslednej kvapky síl. Našej hre chýba systém, kde-tu sa ukážu záblesky pekných kombinácií, ale v zásade chýba našej hre aj myšlienka. A trénera Cígera úprimne ľutujem. Musí sa cítiť ako cvičný terč na vojenskej strelnici. Asi nikto by nechcel byť na jeho mieste, a netajím sa – ja by som sa asi od bezmocnosti, ktorá je zjavná v každom okamihu zápasov – rozplakal.
Keď v roku 2002 zaznela myšlienka, že titul majstra sveta nám môže uškodiť, všetci jej autora kritizovali. Nechali sme sa zaslepiť opojením z úspechu … a dnes sa ukazuje, že tá myšlienka bola viac než pravdivá.
Debakel v zápase s Ruskom ? Vôbec nie, len reálny obraz rozdielu medzi mužstvami. Ťažko sa dá očakávať niečo iné v zápase, kde jedno mužstvo má jasný koncept hry podporený potrebnou kvalitou hráčov a druhé mužstvo vlastne nevie, čo má hrať, a je zložené s hráčov, ktorí nielen nemajú skoro žiadne skúsenosti z ťažkých zápasov, ale ani potrebnú kvalitu.
Pohľad na ľad pripomína stretnutie mužstva, ktoré môže hrať naslepo, s mužstvom, ktoré pripomína výber slepcov. Podmienky majú všetci rovnaké, ale toľko nepresných prihrávok, rôznych zakopnutí či herných nedorozumení som videl len u nášho mužstva. Zlatým klincom tejto tragédie je – strelecká impotencia. Z pohľadu na trestné strieľania našich hráčov bolia oči. Práve tam vidieť, že náš výber na túto úroveň turnaja jednoducho nemá potrebnú kvalitu.
Čo robiť ? Na výmenu trénera neverím, pretože kde nič nie je, tam ani smrť nechodí – a nech tam bude ktokoľvek, nemá z čoho vyberať. Niečo však predsa máme.
Ak vám prišla na myseľ slovenská osemnástka, uhádli ste. V situácii, aká je dnes v slovenskom hokeji, už nemáme čo stratiť – okrem času. A toho sme dodnes stratili vyše práva.
Takže nejaký nápad by sa našiel. Spojiť v spolupráci dvoch trénerov – Cígera s trénerom nádejnej osemnástky, a ako asistentov im pridať A.Kmeča z Nitry a V.Országha z Banskej Bystrice. Nitra hrá dlhodobo pekný kombinačný hokej, Bystrica zase stavia na jednoduchosti, bojovnosti a priamočiarosti. Všetko atribúty, ktoré dnes našej reprezentácii chýbajú, V prvom rade však musíme zabudnúť na zbraň poslednej spásy, teda hráčov z NHL. Máme ich tam málo, väčšina je už vo veku nad 35 rokov a Slovensko potrebuje perspektívu na dlhšie obdobie.
Najväčší problém však vidím v práci funkcionárov slovenského hokeja. Turnaje s mužstvami ako Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Dánsko či Nórsko nás nemôžu posunúť vpred. Tieto mužstvá hrajú dnes štýlom, ktorý nám nie je vlastný. Dlhé roky sme ťažili z rýchlej, kombinačnej hry, ktorá dokázala vyvážiť aj nedostatky v obrane či slabších brankárov. A k tejto hre sa aj musíme vrátiť.
Čo nás čaká a (asi) neminie ? Zostup z A-skupiny … a možno aj nejaký čas v B-skupine. Možno viac, než jedna sezóna.
Daň za klamstvá, ktoré zazneli po úspechoch v Petrohrade či Göteborgu. Daň za to, ako sme sa vysporiadali aj napríklad s organizáciou prvého šampionátu v histórii Slovenska, keď sa rekonštrukcia štadióna súkromného klubu uprednostnila pred národným záujmom – napokon za cenu rekonštrukcie by v Lotyšsku postavili tri nové štadióny. Daň za zanedbanie výchovy mládeže.
Ale na konci každého tunela sa raz objaví svetlo. Stačí veriť a prejsť tú cestu.