Jeden sa upol na bezvýznamnú časť sporu, druhý sa len točil v kruhu a okrem opakovania niekoľkých fráz vlastne nevedel povedať, kde je problém a prečo ho tak vidí.
Tak mi pripadala diskusia trénera reprezentácie SR v hokeji Z.Cígera, a hlavného predstaviteľa SZĽH M.Kohúta. Ak by som mal hodnotiť vyjadrenia a postavenie oboch pánov po tejto diskusii, záver by bol jednoznačný – mali by zo svojich pozícií odísť. Obaja a dobrovoľne.
Z.Cígerovi končí zmluva a podľa prezidenta M.Kohúta nebude predĺžená. Takže v tejto otázke je problém vyriešený. Stále však ostáva M.Kohút a včerajšia diskusia jasne ukázala, že na post, ktorý dnes zastáva – nemá potrebné schopnosti. Najväčším nedostatkom je podľa môjho názoru jeho neznalosť hokejovej problematiky, pretože klásť na prvé miesto ekonomické ukazovatele a napĺňať ich pomocou okresávania výdavkov na nevyhnutné vybavenie – tadiaľ cesta nevedie, a chápe to každý, s výnimkou ľudí, ktorí sa danému športu nevenovali.
Ak nepociťujem hanbu za posledný výsledok slovenských hokejistov, pretože ho pokladám za následok dlhodobého vývoja v tomto športe, pri pohľade na diskusiu oboch pánov som sa hanbil. Hanbil som sa za to, kto sa môže dostať do vedenia hokeja a akým spôsobom ho chce riadiť. Najmä v časti “ diskusie “ o hokejkách, kde M.Kohút chcel zrejme prezentovať ako úspech, koľko hokejok sa vráti – či vrátilo. Chvíľami mi bolo do smiechu, inokedy do plaču.
Ak má osud slovenského hokeja závisieť od toho, či sa vráti alebo nevráti tristo hokejok, rovno to zabaľme … a nestrápňujme sa pred svetom.
Pretože s priam úzkostlivou starosťou o osud hokejok ostro kontrastuje fakt, že za rekonštrukciu starého štadióna súkromného klubu sa zaplatila suma, ktorá by v Lotyšsku stačila na výstavbu štyroch nových štadiónov ! To je skutočný problém a tu sa treba pýtať, ako je to možné a kto za tento druh plytvania peniazmi ponesie zodpovednosť. Hoci odpoveď je jasná – nikto.
Som sklamaný, mal som pocit pri snahe o odvolanie I.Nemečka, že ide o zmenu k lepšiemu v slovenskom hokeji. Asi som sa mýlil … ale som presvedčený, že súčasný stav rozhodne nie je zmenou k lepšiemu a budúcnosť nevidím ružovo. Je to však typický znak Slovenska, že najvyššími predstaviteľmi v rôznych oblastiach sú ľudia, ktorí vlastne nevedia – čo riadia. A tak to aj vyzerá, nielen v hokeji.
Čoho sa ešte dočkáme ? Neviem, výmeny e-mailov medzi súpermi a diplomatickým vyjednávaním, ako by mali zápasy končiť, aby sa vlk nažral a koza ostala celá. Ktovie … možno by nám niekto naletel, keby sme navrhli, že jeden zápas skončí naším víťazstvom, druhý jeho – a škoda kupovať výstroj, nie ? Vlastne, ani hráčov už nebude treba, štadióny môžeme zmeniť na tržnice a nebude treba ani prezidentov, ktorí nevedia, čomu vlastne prezidentujú. Tóóóľko peňazí ušetríme …