Menová reforma 1953 … zlodejina, aká nemá obdobu. Tak nejako sa k tejto téme snažia vyjadrovať ľudia, ktorí nevedia obhájiť zlodejiny súčasnosti.
Nie, nie je to jediná téma, ktorou sa súčasná politická propaganda snaží zakryť neúspechy rôznych, často s veľkou pompou obhajovaných, hoci nefunkčných projektov. Menovej reforme z roku 1953 sa nemienim príliš venovať – stačí povedať, že to dodnes pokladám na jednu veľkú neprávosť na národe, ktorú môže len čiastočne ospravedlniť fakt, že sa udiala v ťažkej ekonomickej situácii, pričom od konca II.svetovej vojny neuplynulo ani desaťročie.
Skúsme však porovnať okolnosti menovej reformy 1953 s okolnosťami prijatia európskej spoločnej meny – euro. V druhom prípade sme neboli pár rokov po zničujúcom vojnovom konflikte, nezúrila studená vojna – teda bitka veľmocí o impériá,a mali sme k dispozícii technicko-informačné prostriedky, o akých sa autorom niekdajšej reformy nemohlo ani len snívať. A výsledok ? Stručne povedané, rovnaká ak nie väčšia tragédia.
Dalo by sa povedať – bitka s pravidlami, ktoré nikto nerešpektuje, hoci všetci s nimi súhlasili.
Ak berieme za fakt, že menovou reformou 1953 boli ľudia v Československu jednorázovo ožobráčení a doslova zbavení ťažko nadobudnutého majetku, tak dnes sú podobným spôsobom okrádaní v pravidelných intervaloch – stačí spomenúť splácanie dlhov za pomoci opakovaných emisií nekrytej meny.
Heslo “ Meníme menu, nie cenu “ je v kontexte cenového vývoja na trhu len spomienkou na klamstvo, ktoré nebolo pravdou ani počas prvého roka. Na Slovensku sa odohralo niečo podobné, ako predtým v Slovinsku, len to nemalo také katastrofálne rozmery. No napriek tomu – káva v bistre, ktorá svojho času stála 12 SK, sa veľmi rýchlo vyšplhala v rovnakom bistre na 1,20 €, čo je trojnásobok pôvodnej ceny pri minimálne zvýšených nákladoch. Štyristoeurová výplata v korunovom ekvivalente sa nepokladala za primeranú ani v polovici 90.rokov. V takej Bratislave bola skôr na smiech. Rozdiel v raste cien a platov sa nedá porovnávať. A nič na tom nemenia ani štatistiky, ktoré vyzerajú zdanlivo pekne – na papieri.
Ak niekto hovorí o menovej reforme 1953 ako o jednorazovom podvode na celom národe, tak súčasná spoločná mena je nepretržitou reťazou podvodov a znehodnocovania majetku národa, ktorej koniec je v nedohľadne. Komunisti môžu len ticho závidieť … na tento stupeň „pokroku“ nemohli v roku 1953 ani len pomýšľať.