Kde pramení odpor mnohých popredných politikov voči V.Orbánovi alebo V.Putinovi ? Stručne povedané – v ich prílišnej mocenskej nezávislosti a neovládateľnosti. Pretože výhrady voči obom politikom nemajú nič spoločného s ohrozením demokracie, alebo občianskych slobôd.
Korupcia alebo diktátorské praktiky ? V podstate je možné z niečoho podobného obviniť kohokoľvek, stačí na to primerane prispôsobený pohľad na jeho zmýšľanie a konanie. Najväčším prešľapom v očiach tzv.demokratov je v prípade oboch spomínaných politikov ich prílišná orientácia na ochranu národných záujmov. A hneď tesne v závese ich neochota deliť sa s obsahom bohato prestretého stola.
Orbán a Putin sú tlačiacim kamienkom v topánke plánovačov vzniku novodobého európskeho impéria. Krajiny, nad ktorou by slnko nezapadalo, štátneho útvaru, ktorý by bol riadený výhradne jediným centrom a kontroloval by všetko – a všetkých. Ak sa pozrieme na Slovensko, tak najväčšími obhajcami tejto politickej zvrátenosti, ktorá nemá ďaleko k vlastizrade, sú ľudia, ktorí začiatkom 90.rokov vykrikovali, že bolo dosť diktátu Prahy a chceme si vládnuť sami. Je to náhoda ? Myslím, že nie. Nie je žiadnym tajomstvom, že množstvo údajných disidentov bolo odkojených mliekom štátnej bezpečnosti, iných financovali zo zahraničia, ktorému nevoňal komunistický režim a socializmus, a mnohí sú podobne financovaní aj dnes, keď sú v úlohe trójskeho koňa, vždy pripraveného rozvrátiť vládu a spoločnosť, ak vývoj nesmeruje podľa predstáv ich chlebodarcov.
Orbán a Putin pochopili jedno – hodnoty demokracie a prosperita štátu nemôžu ísť spoločnou cestou. A štát nemôže prosperovať, ak má priveľa pánov a málo – robotníkov.
Premiér v Budapešti nemá síce možnosti a podporu aktuálneho obyvateľa Kremľa, no myslením sú si veľmi podobní. Navyše majú vo svete dosť príkladov, kde končí pravidelné striedanie vládnych garnitúr, tak honosne označené slovami – pravica a ľavica. Vždy keď dôjde k výmene, lodička sa na mori zastaví a nový kapitán prikáže plávať opačným smerom, pretože jeho predchodcovia nerobili (dokonca ani nemohli robiť) nič dobré. A tak sa mnohí len točia na mieste v bludnom kruhu, a o nejakom vývoji k lepšej spoločnosti a prosperite národa sa nedá vôbec hovoriť. V spojení s médiami, ktoré sa dnes riadia zásadou – koho chlieb ješ, toho pesničku spievaj – či duševne chorými ľuďmi, ktorí za kultúru pokladajú diela plné násilia alebo infantilné telenovely z tureckej či indickej produkcie, vzniká dokonalý obraz panoptika, kde sa všetko podstatné stráca. Ak si niekto kladie otázku, kde sa berie podpora populistov, možno by sa mal zamyslieť nad rozumovou výbavou voliča, ktorý od nadšenia slintá, keď sa blíži hodina vysielania kultúrneho exkrementu, akým je napríklad indický seriál Sandhya. Ak si niekto iný kladie otázku, prečo mládež, ktorej sotva uschol atrament na občianke, pácha násilnú trestnú činnosť pre pár eur, možno by sa mal oboznámiť s “ kultúrou “ násilia, ktorá sa nekontrolovane a neobmedzene ponúka na televíznych obrazovkách aj v denných hodinách.
Všetko so všetkým súvisí. Financovať na jednej strane mimovládne organizácie, ktoré systematicky podrývajú základy štátu, a na druhej strane sa rozčuľovať, že rovnakou zbraňou bojuje aj protivník – môže len pokrytec. A tlieskať podobným myšlienkam môžu len ľudia bez chrbtovej kosti … ako tí, ktorí sa dnes snažia na Slovensku bagatelizovať význam slovenských osobností z minulosti napríklad obvineniami – z antisemitizmu.
Je celkom pochopiteľné, že vlastenectvo sa dnes prezentuje ako extrémizmus.
Pretože je prekážkou v budovaní impérií, či niečoho, čo náramne pripomína sny niekdajších zločincov – o svetovláde. Navyše – vlastenec je na rozdiel od žoldniera schopný v mene vlasti akejkoľvek obete. Žoldnier slúži len tým, ktorí platia a v zásade vlasť nemá. Nemá ani meno – aj preto sa pokojne honosí označením bez základu – Európan. A bezmenná masa sa ľahko ovláda.
Orbán a Putin majú množstvo nedostatkov a oponentov. Nikto však nemôže spochybniť základy ich vlastenectva. Majú presne vyznačenú líniu, ktorú neprekročia bez ohľadu na lákavosť ponuky. A nechcú sa deliť o moc a vplyv, čo je ďalšia neodpustiteľná škvrna v očiach demokratov. Áno, mnohí ich oponenti trpia, ale to je úplne bežný jav aj vo svete tzv.demokracie, akurát v tom druhom prípade sa možno používajú civilizovanejšie metódy – napríklad vydanie medzinárodného zatykača pre zločin vlastizrady na oponenta, ktorý sa opovážil ukázať na pána a zakričať – ajhľa, vagabund. Ak zatykač zaberie, prebehne “ férový “ súdny proces, udelí sa trest a nakoniec … možno sa už nájde truľo, ktorý v rámci zlepšenia väzenského života pošle zradcu na nenávratnú konferenciu s Najvyšším. Je nejaký rozdiel medzi týmto riešením a násilným odstránením oponenta bez škrupulí ? Myslím, že nie je. Výsledok je rovnaký.
Demokrati sa neštítia ničoho, ak chcú nastoliť demokraciu … a prekáža im všetko vrátane demokracie, ak niekto nechce prijať ich danajské dary. Tam sú korene antipatie voči Orbánovi a Putinovi.