Nad časom sa vyhrať nedá. Vždy príde chvíľa poznania, že naháňačka za zdanlivo dôležitým … je vlastne márny beh za nepotrebným, kde nie je nikdy víťazom – bežec.
Bohatstvo, moc, tituly a postavenie … boli roky, keď som nevedel existovať sám so sebou a často som dumal nad tým, čo mohlo byť a čo nie je. Dávnym láskami … dávnymi spomienkami. Nech to bolo akokoľvek, sotva to bolo na prospech. Skôr to uberalo z času, ktorého nemá nikto dostatok, pretože nikto nevie, kedy príde jeho chvíľa.
Počítať stratené sny, nádeje, lásky či neúspechy – to je nezmysel. Všetko by malo po sebe zanechať hodnotnú spomienku, hoci aj bolestivú. Pokiaľ neostane ani spomienka, alebo priskoro vybledne, asi to nebolo hodnotné. Aj smutné spomienky na to, čo sme stratili – môžu vyčariť úsmev na tvári, hoci v nejednom prípade bolestný. Iste, každý si radšej pamätá radostné chvíle, ale život je nielen o radosti …
Mám dom, chatu, luxusné auto, chodím každý rok plachtiť, bla-bla-bla … ďalej som nevydržal počúvať spolužiaka, akosi mi to pripadalo byť stratou času.
Má naozaj všetko, okrem jedného – šťastnej rodiny. Tretia manželka, v pozadí viac-menej verejná milenka, dva oddelené životy, do ktorých navzájom akosi nepatria. Ona chodí na dovolenky s kamarátkami, on s kamarátmi … čo majú vlastne spoločné ? Možno lásku k majetku a peniazom, ale sotva jeden druhého. Ale obaja sa cítia bohatí, napriek tomu, že sú vlastne – sami. Možno sa cítia aj šťastní, neviem – nevidím do ich vnútra. Len mám pocit, že v mojom prípade by tento druh šťastia bol skôr – nešťastím. Niežeby mi niekedy nepochybilo, napríklad peňazí – ale dokážem s tým žiť, proste si poviem – nemusíš mať všetko, malo by ti ostať aj niečo ako sen, túžba. Hoci aj nesplniteľná alebo nesplnená.
Chodím medzi ľuďmi a často pozorujem, ako sa márne pachtia … napríklad za funkciou. Denne pobehujú spotení, večer sa vracajú domov na pokraji vyčerpania, nemajú čas na život s deťmi, manželkami, nemajú čas na svoje záujmy … čo majú vlastne zo svojho života ? Je to vlastne ich život ?
Písať blog je zábavné. Pozerať sa s odstupom času na myšlienky minulosti, niekedy sa aj pobavene usmievať nad tým, ako bláznivo sa mení život. Sú ľudia, ktorých nemusím … napriek tomu sú prínosom pre môj život, ba často aj zdrojom pobavenia. Alebo poznania, ako sa mení doba.
Raz mi ktosi povedal, že tá doba nášho detstva mu pripadala … akási šedivá, ba až ponurá. Bolo tvoje detstvo šťastné, opýtal som sa. Nepremýšľal a rovno priznal – bolo. No, potom mohla aj tá šeď pôsobiť žiarivo, nie ?
Spokojnosť so samým sebou … alebo vlastným životom ? Alebo skôr vedieť žiť sám so sebou ?
Najskôr vedieť žiť sám so sebou. Akceptovať všetko, čo život prinesie či priniesol. Bez ohľadu na to, aké pocity človek prežíva.
Videl som bývalú lásku a zrazu som si po bezmála štvrťstoročí uvedomil, že je to správne … teda fakt, že ostala bývalá. Čas, ktorý sme spoločne strávili, zanechal pekné spomienky, ale som presvedčený o úplne iných pocitoch, ktoré by som mal – či mala ona – ak by sme ostali spolu. Vtedajšia strata, prehra či neúspech – teda pocity po rozchode, sa dnes ukázali – ako prínos pre oboch. Obaja máme to, čo sme si predstavovali v živote a pritom sme si dokázali uchrániť aj peknú spomienku. Niekdajšie sklamanie vidíme dnes inak, aj keď možno niekde v pozadí rezonuje myšlienka – čo by bolo, keby …
Mám pre teba skvelú ponuku, začal kamarát. Nedopovedal, pretože som mu nedal priestor … bude lepšie, ak ostaneme kamarátmi, konštatoval som. Nemám potrebu nič meniť … som spokojný tak, ako žijem. Naozaj ti nič nechýba ? Chýba, každý deň niečo iné, ale o tom je predsa život, nie ? Aký zmysel by mal život, ak by som mal všetko ? Bol by to vlastne život ? Asi nie … skôr by to bola nuda a nebolo by o čom snívať, nebolo by na čo spomínať … mať všetko znamená – nemať nič. Aspoň dnes to tak vidím ….