Chlap … volajme ho Bublifuk. Tak sme hovorili tým, ktorí celý život pracovali rečami a ostatným pripomínali, ako a čo sa nemá …
Bublifuk je vysokoškolsky vzdelaný intelektuál, žijúci podľa hesla našich susedov spoza rieky Moravy – dajte mi ľudí a ja to urobím. Jeho ďalším heslom je – kde sa dáva, tam som prvý, kde sa žiada – nezavadziam.
Bublifuk má modulárnu chrbtovú kosť – vždy ju poskladá podľa toho, pred kým a ako hlboko sa má zohnúť. Ak by mal dnes storočnicu, v jeho kronike života by sa našli obľúbené biele podkolienky, žiarivá červená šatka, svetločervená malá knižka a modro-bielo-červená kokarda. Vždy pripravený … na všetko a všetkých.
Bublifuk volá po pravde hlavne tam, kde sa nemusí báť moci a jej možností. Jeho samého sa pravda netýka, pretože – pravdou žije – ak sa to vyplatí. Pre Bublifuka je pravdou aj lož – ak je dobre zaplatená.
Bublifuk rád kritizuje … ale kritikov vlastnej nadutosti všemožne len – bije. Jeho excelencia nafúknutá dokonalosť nemôže predsa žiariť pod dáždnikom kritiky. Vždy neoprávnenej, pretože sa riadi dvoma bodmi – 1.Bublifuk má vždy pravdu 2.Ak Bublifuk pravdu nemá, je neslušné vzhľadom na jeho vek mu to pripomínať.
Bublifuk … gumenný ksicht, stelesňujúci úpadok morálky dnešnej doby. Zrkadlo doby, v ktorej sa kritika maže, aby neodhalila, koľko Bublifukov medzi nami – žije.