Na začiatok – nie som z radov klientov poisťovne Rapid Life, ktorí v týchto chvíľach premýšľajú, koľko peňazí dostanú a či vôbec dostanú. Napriek tomu som so spomínanou poisťovňou prišiel do kontaktu, a súhlasím s názorom jej predstaviteľov, že svoj podiel viny na dnešnej situácii má aj NBS. Len mám na to iné dôvody.
Sťažnosti na postupy košickej poisťovne sa množili roky, o čom najlepšie svedčia diskusie na internete. Prvé som našiel niekde z roku 2008. Ak vezmem do úvahy, že dnes máme rok 2017, som presvedčený o hrubom zlyhaní kontrolného orgánu, ktorým je práve Národná banka Slovenska.
Na začiatok som spomenul, že nie som z radov klientov košickej poisťovne. Naozaj nie som, ale mal som zásluhou poistenia príbuzného skúsenosti s postupmi tohoto subjektu a dodnes je mi záhadou, prečo tieto postupy neprekážali kontrolným orgánom. Ak sa dobre pamätám, navštívili sme pri likvidácii jeho poistenia centrálu poisťovne trikrát či štyrikrát. Nikdy sme sa nedostali ďalej, ako po recepciu s dvoma dámami, ktoré na všetko prikyvovali a nevedeli nič. Zodpovednú osobu za likvidáciu a výplatu cieľovej sumy sme nikdy nevideli, a tento jav platil plošne – nevideli sme nikdy a nikoho, kto by bol kompetentný odpovedať na naše otázky. Celkovo nás výlety do Košíc vyšli na niekoľko stoviek eur.
Jediný spôsob komunikácie, ktorý poisťovňa uznávala, bol písomný styk.
A sprevádzali ho dlhé týždne čakania na odpovede, nakoniec prišli listy s nezmyselnými požiadavkami – ako napríklad na zaslanie originálu poistnej zmluvy. Keďže sa týmto veciam trošku rozumiem, nedali sme sa týmto druhom požiadavky dobehnúť, vedel som si živo predstaviť, ako by sme skončili, ak by sme z rúk pustili jediný originálny doklad.
Cieľová suma bola nakoniec vyplatená, okresaná o niekoľko stoviek eur, čo bolo odôvodnené nesprávnou kalkuláciou v čase uzatvorenia zmluvy či akýmsi podivným poplatkom. Celkovo nedostal môj príbuzný ani to, čo do poistenia vložil. Nehovoriac o strate, ktorá mu vznikla opakovanými cestami do Košíc, právnou pomocou a korešpondenciou s poisťovňou.
No za tento stav viním predovšetkým zlyhanie NBS.
Mala ako orgán dozoru zasiahnuť bez meškania už pri prvých náznakoch, že s košickou poisťovňou nie je niečo v poriadku. Už len fakt, že v poisťovni sa nedá dostať ďalej ako na recepciu, by mal stáť za úvahu. V žiadnej inej poisťovni sa mi nestalo, aby ma odkazovali výhradne na písomný styk, neboli ochotní a zrejme ani schopní poskytnúť funkčný kontakt na zodpovednú osobu. Telefonáty stabilne končili u nejakého operátora, ktorý pri akomkoľvek náznaku sťažnosti jednoducho prerušil hovor.
Písomná komunikácia s poisťovňou vyvolávala vo mne dojem, že sa vlastne kontaktujem len s jednou osobou, pod rôznymi funkciami a menami. Listy na mňa pôsobili, akoby ich (ľudovo povedané) jedna mater mala. Zo skúseností iných som zistil, že majú podobný názor.
Prečítal som si aj stanoviská poisťovne k postojom a vyjadreniam NBS. Možno by som nejednej výhrade aj uveril, nebyť toho, akú skúsenosť sme mali. Iste, aj ja pokladám za zlyhanie, ak orgán dozoru schváli nesprávne kalkulácie. Lenže v prvom rade je to zlyhanie autora kalkulácií, teda pracovníka poisťovne. Ak by poisťovni záležalo na klientoch, ako to na svojom webe tvrdí, neprenášala by vlastné pochybenia na ich plecia, riadne by ich vyplatila a problém by riešila s kontrolným orgánom.
V každom prípade to bol ďalší klinec do rakvy mojej dôvery voči poisťovniam a bankám. Opäť sa potvrdilo, že klient je dobrý len dovtedy, kým platí … keď pýta, pohľady a postoje sa zmenia. Nehovoriac o zaujímavých počinoch zákonodarcov, ktorí sú schopní svojimi právnymi normami urobiť aj z poctivo platiacich partnerov – nedôveryhodných.
Mám na mysli novelizácie zákonov, súvisiace s poskytovaním rôznych finančných služieb, hlavne úverov, leasingu a hypoték. Myslel som, že ak si poctivo splácam svoje záväzky, nebudem mať problém so získaním financií v prípade potreby. Chyba – hoci som jeden leasing poctivo splatil, na základe zmeny zákona mi rovnaká spoločnosť odmietla poskytnúť ďalší, pretože som podľa novely zákona už nespĺňal kritériá.
Čo na to povedať ? Hádam len to, aby sa autori podobných zákonov radšej starali tak poctivo o štátne financie, ako poctivo a nezmyselne zasahujú do súkromných záležitostí. Pretože aj príklad poisťovne Rapid Life potvrdzuje, že sa vedia starať o všetko možné, len nie si plniť povinnosti spôsobom, ktorý by bol na prospech tých, čo ich svojimi daňami živia.
A na záver ? Opäť problém s poisťovňou. Nejaký “ korunovaný somár “ necháva lepiť cesty asfaltovým štrkom. Výsledkom je obitý lak na autách, rozbité čelné sklá a poisťovne, odmietajúce náhradu týchto škôd s odkazom, že na tieto udalosti sa poistenie nevzťahuje. Asi budem nosiť auto na pleci v taške, keď zbadám opravu cesty …