Európsky program presídlenia je moderná forma darebáctva, ktorou sa snaží bruselská verchuška maskovať následky imperiálnej politiky (nielen v podaní USA) na Blízkom východe a nielen tam … a je nanajvýš poburujúce, ak je odporca podobnej politiky označený za xenofóba, pretože nechce financovať následky zločinov, o ktorých nerozhodol a ani ich nepodporil.
Nie, rozhodne nečakám, že rozdiel medzi slovami xenofóbia a zodpovednosť pochopí novinár, pracujúci pre denník SME, ktorý môže byť v slovenských pomeroch dokonalou ilustráciou úpadku žurnalistiky. Pretože problematika utečencov nie je o xenofóbnych prejavoch národov Európy, ktoré sa oprávnene nechcú podieľať na odstraňovaní následkov niečoho, čo nespôsobili – je to o trvalom jave, ktorý môžu definovať slová – beztrestnosť politikov a imunita voči zodpovednosti za následky rozhodnutí, ktoré prijmú.
Iste, Brusel chce trestať štáty za odmietanie princípu kolektívnej viny, pretože program presídlenia nie je ničím iným, ako modernou formou prenesenia zodpovednosti na plecia nevinných pod pláštikom ľudskosti. Nie je ťažké vymenovať vinníkov za súčasný stav v Líbyi, Sýrii, Iraku či Afganistane. Majú svoje mená, tváre a svojho času zastávali aj vysoké funkcie vo svojich krajinách. Problémom je, že v zmysle modernej doby patria do kasty nedotknuteľných, pretože akákoľvek snaha o ich potrestanie za škody, ktoré svojimi rozhodnutiami napáchali, by nevyhnutne viedla k odkrytiu nánosu najrôznejšej špiny, dôsledne zametenej Bruselom pod pokrovec. Odhalilo by sa, akým spôsobom získali rôzne persóny svoje funkcie, kto financoval ich kampane, kto ťahá za nitky v medzinárodnej politike a hlavne – kto zarobil na vyvolávaní vojnových konfliktov vo svete. Stručne povedané – došlo by ku kolapsu systému, ktorý stojí na korupcii a anarchii.
Podobný vývoj by bol absolútne neprípustný. Mohol by spôsobiť vlnu nepokojov v nejednej európskej krajine, občianske konflikty, prevraty a zmeny mocenských pomerov, čo by pre mnohé vládnuce “ klany “ znamenalo doslova katastrofu. Nazlostení a neustále klamaní ľudia obvykle strácajú zábrany, a v chaose si neraz vybavujú aj účty, na ktoré zdanlivo zabudli.
Pokiaľ si niekto naivne myslí, že rôzne slovenské kauzy sú vrcholom korupcie, akú môžeme v praxi vidieť, veľmi sa mýli. V porovnaní s tým, čo sa deje na najvyšších poschodiach medzinárodnej, no najmä európskej politiky, sú to doslova maličkosti. Stačí sa pozrieť, kto stojí na vrchole európskej mocenskej pyramídy, a na minulosť mnohých vrcholných predstaviteľov únie. Stačí sledovať ich dvojtvárnosť, kde rovnaké postupy v podaní rôznych krajín vedú v jednom prípade k rôznym hospodárskym sankciám (alebo priamo povedané – vydieraniu) a v druhom prípade sa vydávajú za nenahraditeľné spôsoby a nástroje presadzovania demokracie.
Prečo má dnešný svet túto tvár a prečo nemôže politik konať v mene národa, či novinár šíriť pravdu ? Stručne povedané, svetom hýbu peniaze a pravda sa vytiahne na svetlo sveta len vtedy, ak je potrebné niekoho odstaviť od moci. V dnešnom svete je pravda hodnotou, ktorej cena klesá s rastúcim postavením človeka v spoločnosti. Čím vyššie stúpa, tým viac poznáva pravdivosť tvrdenia – kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. V súčasnej spoločnosti nie je spravodlivosť cieľom, ale len nástrojom – nástrojom politiky a udržania moci. Nástrojom, ktorý ničí nielen slovenskú spoločnosť spoločne s privilegovanými “ hlupákmi „, ktorí sú užitoční v akejkoľvek pozícii – jedinou podmienkou je bezvýhradná poslušnosť.
Odhalenie prípadov korupcie či úmyselného poškodzovania záujmov štátu ? Kdeže … vo väčšine prípadov nejde o odhalenie a potrestanie páchateľa. Skôr o tiché varovanie spoza opony, čo bude nasledovať, ak si niekto neuvedomí, koho záujmy sú najdôležitejšie … a pokiaľ nepochopí ani varovanie, možno to skončí – napríklad tlačovou konferenciou v maštali.
Na pochopenie netreba ani univerzitné diplomy, ani genialitu. Stačí triezvy pohľad na svet, nič viac. Zamyslenie nad tým, prečo jediným trestom pre verejných škodcov je odvolanie z funkcie, prípadne sprevádzané zlatým padákom. Menia sa len osoby, scenár ostáva rovnaký. Novinár môže ukázať prstom – to je vinník – ale deje sa to obvykle len v prípadoch, ak sa jedná o vopred odpísanú persónu, s ktorou sa už v budúcnosti nepočíta. A ani v prípade odpísanej persóny nepríde trest – všetci, vrátane žalobcov, si priveľmi dobre uvedomujú, že čosi viac by mohlo znamenať aj odhalenie ich vlastných “ zásluh “ o národ a štát v minulosti.
Ukážkovým príkladom, ako funguje súčasná spoločnosť, môže byť neustále omieľaný prípad M.Černáka. V nejednom médiu sa opakovane objavujú tvrdenia o prepojení podsvetia na politické špičky, či ich kontaktoch v rôznych oblastiach spravodlivosti – na polícii, prokuratúre či súdoch. Ale kde nájdete informáciu o tom, kto a ako pomáhal podsvetiu ? Kto a kedy bude potrestaný ? Odpoveď je neradostná – nikdy a nikto. Kde-tu zašumí zvesť o prepojení dávno zaniknutej politickej strany, ale nič viac. Ak teda nerátame za prejav spravodlivosti oprášenie kauzy, v ktorej všetci aktéri veľmi dobre vedia, že vyšumí – a nič podstatné sa nestane. Pretože ak ju nezastavia slovenské súdy, ukončí ju nemilosrdný verdikt na európskej úrovni.
Ťažko sa diviť primitívnej propagande v podaní mienkotvorných denníkov. Festival červenej lásky na potkaňom chvoste sa zmenil na pestrofarebnú handru, haliacu akúkoľvek štetku … bez rozdielu.