Človeče, mať o desať rokov menej, tak som majstrom sveta v korčuľovaní, zahlásil kamoš. O deň neskôr, na improvizovanom súde (klzisku) po asi desiatom páde na piatich metroch zahlásil – asi som to už zabudol (s krivým úsmevom na hube) …
Nepodstatné, výsledkom však bolo, že svoje tvrdenie neobhájil a pred súdom (realitou na klzisku) neobstál. A tak je to aj na súde – pravdou je len to, čo vie tá-ktorá strana dokázať.
Iste, súhlasím s blogom G.Murína, že môžeme byť pobúrení bežnou praxou na Slovensku – tak na súdoch, ako aj v správaní advokátov. Len to má malý háčik – a tým sú pravidlá, či realita bežného života. Sudca je zo zákona oprávnený, aby hodnotil dôkazy podľa svojho vedomia a svedomia (áno, niektorí aj bezvedomia – morálneho) a nie je viazaný pohľadom policajta či prokurátora.
Advokáta živia obvykle tí, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom. Pokiaľ sa teda bavíme o trestnom práve. Ak by mal advokát prijímať klientov podľa ich morálneho profilu, alebo lustrovať financie, ktorými bude platený, mohol by rovno skončiť s advokáciou. Samozrejme, niečo iné sú advokáti, ktorí sa sami podieľajú na trestnej činnosti klientov, ktorých zastupujú.
Advokát si môže myslieť čokoľvek, ale je jeho povinnosťou konať v najlepšom záujme klienta – a teda využívať v jeho prospech aj také „maličkosti“, akými sú procesné chyby.
Najdrahších advokátov však nemajú mafiáni, ako sa domnieva G.Murín. Práva naopak – najdrahší sú tí, pridelení štátom ex offo, pretože klientovi sa náklady právneho zastúpenia aj tak vyúčtujú, ale služby prideleného obhajcu vo väčšine prípadov nestoja ani za fajku dymu. Zásada – čím menej peňazí, tým menej muziky – platí aj v tomto prípade. Možno aj preto máme preplnené väznice, pretože v nich sedia ľudia, ktorí sa najviac previnili tým, že nemali – na kvalitnú obhajobu.
Súhlasím s názorom, že inštitút dohody o vine a treste môže byť zneužívaný. Ale mali by sme ho hodnotiť s nadhľadom, pretože jedným z cieľov tohoto inštitútu je úspora nákladov na súdne konania (ktoré aj tak páchatelia obvykle nezaplatia) a snaha o vyššiu efektivitu riešenia rôznych sporov.
V otázke rušenia dlhoročných či doživotných trestov pre rôznych mafiánov je to trošku zložitejšie. Treba si najprv uvedomiť, že výnimočné tresty (nad dvadsať rokov alebo doživotie) sú závažným zásahom do práv páchateľa a je preto potrebné, aby sa dané rozhodnutie podložilo nespochybniteľným faktami … a nedošlo napríklad k prepusteniu páchateľa po dlhých rokoch väzenia a ešte aj jeho odškodneniu z vrecka daňových poplatníkov.
Nemám v úmysle zastávať sa vagabundov. Ale som presvedčený, že niekedy by namiesto prílišnými emócií viac pomohol triezvy pohľad na vec.
Ťažko kritizovať policajta, ktorý si splnil povinnosť, dôsledne zdokumentoval trestnú činnosť páchateľa a celý prípad skončil v archíve, lebo sudca páchateľa – oslobodil. Ťažko kritizovať sudcu, že zamietol obžalobu alebo vyniesol oslobodzujúce rozhodnutie, pretože spisový materiál mu svojou kvalitou nedal inú možnosť. Všetko je o ľuďoch.
Nepochybujem, že medzi policajtmi, sudcami, prokurátormi či advokátmi, alebo inými nositeľmi práva a spravodlivosti je minimálne 90% poctivých ľudí. Nemali by sme preto všetkých hádzať do jedného vreca na základe správania (možno) 10% darebákov, ktorí zneužívajú systém pre vlastný prospech …
Kto chce pravdu a spravodlivosť, musí hľadať aj objektívnosť …