Nikdy som nemal rád prisluhovačov. Rokmi sa mi potvrdilo, že neslúžia podľa presvedčenia, ale hlavne podľa – vyplatenia. Každému, všetkým, no hlavne – sebe.
Liezli mi na nervy rovnako služobníčkovia bývalého Sojuzu, ako aj dnešní „demokrati“, hlboko zatlačení do tej časti tela, kde chrbát stráca poctivé meno a dnes je prikrytá pásmi či hviezdami, alebo sfarbená do modra. Čoraz viac však vidieť, že dnešní služobníčkovia mocipánov sú vlastne včerajší služobníčkovia bývalých mocipánov.
Nie, dnes nie sú pri moci komunisti, pretože súčasní mocipáni možno aj mali kedysi príslušnosť k bývalej štátostrane, ale komunistami boli len podľa preukazu – tak ako dnes sú demokratmi len podľa rečí. Mnohé diktátorské praktiky v nich ostali zakorenené, a preto im ani nevadí oveľa väčšia diktatúra v podaní Bruselu, než kedy bola v podaní Moskvy. Hoci … aj Brusel je vlastne len poskok.
Možno aj preto služobníčkovia dnes vykrikujú po každom, kto si dovolí zakričať – cisár je nahý. Zatiaľ ešte nemajú nového pána, ktorý by ich ukryl tam, kde to síce nevábne vonia, ale je teplo.
Možno aj preto bývalí aparátčici alebo potomkovia nomenklatúrnych kádrov posielajú žaloby na súdy, aby uchránili zbytky cti, ktorej sa im primálo ušlo. Možno aj preto sa ich ostatní súpútnici vyhrážajú žalobami, ak si ktosi dovolí povedať – ste klamári, zlodeji, podvodníci čiže odpad spoločnosti, nad ktorým si treba len zapchať nos. Možno aj preto sú zlostní, keď im niekto pripomenie zásluhy na budovaní socialistických lepších zajtrajškov, ktoré začínali a končili pri rečiach, zbieraní funkcií a hesle – dajte mi ľudí a ja to urobím.
Ale majú smolu – špina je príliš ľahká na to, aby sa ukryla v hlbinách kalných vôd ich bezcharakternosti. Vždy vypláva na povrch … a zašpiní kabát, do ktorého sa prezliekli.