Veľká politická strana s množstvom členov je pre zakladateľa – hrozbou. Zažili to Mečiar i Dzurinda. A práve preto sa dnešní „najmúdrejší“ bránia vzniku strán s väčším počtom členov. Neradi by prišli o vlastné „dieťa“, či skôr pohodlné mocenské postavenie.
Prevrat v roku 1989 vyplavil na povrch moci novodobých gerontokratov. Najmúdrejších medzi múdrymi, ktorí sú jednoducho nenahraditeľní a v žiadnom prípade nepripadá do úvahy, aby sa objavil niekto múdrejší, schopnejší, lepší – ako oni. Tu niekde sú korene rôznych pochybných spolkov vo forme ministrán firemného či skôr rodinného typu. Čím menej členov, tým menšie riziko straty moci a tým menej sa treba deliť o benefity, vyplývajúce z podielu na moci.
Keď sa pozrieme na minulosť Slovenska po roku 1990, žiadna politická strana sa nevedela vyrovnať s niečím, čo je prirodzenou súčasťou demokracie a po čom obvykle jej predstavitelia volali – slobodou názoru a rozhodovania členov.
Aj preto sme sa dopracovali k rôznym pochybným riešeniam – či už zámernému odstraňovaniu konkurentov pod rôznymi, často vymyslenými zámienkami, alebo modernej forme diktatúry, ktorú napríklad predstavovalo – fotenie hlasovacích lístkov, teda priamej kontrole, či politik hlasoval v súlade s vedomím a svedomím (nahradenými potrebami a príkazmi straníckeho politbyra). Vlastne sa nič nezmenilo – kedysi poslanci dvíhali ruky a videli, ako a kto hlasoval … v súčasnosti sa tajná voľba monitoruje „dobrovoľným“ vyfotením dokladu o hlasovaní.
Ťažko sa diviť, ako skončila väčšina ponovembrových politických strán. Ba dalo by sa povedať všetky, pretože bežné nástroje demokracie prežilo (skôr v teoretickej rovine) len KDH, a aj to je dnes mimo parlamentu. A sotva sa dá predpokladať jeho dlhodobejší návrat na výslnie moci. Ostatné strany sa však rozpadli, alebo úplne zanikli.
Demokratmi do chvíle, kým demokracia nesiahne na ich vlastné záujmy
Vyberáme dôsledne, odborníkov a kvalitných ľudí … hlásala pred časom politická strana, ktorá nakoniec nevedela odborne obsadiť ani hrsť postov, získaných vo voľbách. Výsledkom je status, podľa ktorého jej predstavám zodpovedá pár desiatok ľudí … sotva označiteľných za odborníkov, súdiac podľa vyjadrení k rôznym témam. Vlastne by sa dalo zamyslieť nad stavom mysle ľudí, ktorí sa tvária, že na Slovensku žije z celkovej populácie sotva 0,0036% ľudí, ktorých možno označiť za zodpovedných, vzdelaných a skúsených … schopných poctivo riadiť štát v prospech občanov. Naozaj husté sitko a napriek tomu podľa skúseností – neúčinné. A súdiac práve podľa skúseností, je to skôr tá časť populácie, ktorá sa rozhodne nemala dostať k ničomu, spojenému s riadením štátu a rozhodovaním o osude iných.
Ešte dobre, že sa opustila smutná prax pomníkov pre „géniov“ národa v podobe rôznych sôch a súsoší. Dnes by sme boli doslova obrastení týmito pripomienkami osobností, hlásajúcich, že všetci sa musia uskromniť, aby sa (hlavne oni sami-autori bludnej myšlienky) mali v budúcnosti lepšie. Uplynulo štvrťstoročie a napriek masovej skromnosti sa majú lepšie len autori myšlienky, ktorí sa vôbec neuskromnili, ba skôr naopak.
Zakladateľ štátu pred súd a do väzenia ? Kdeže – on nič nezaložil, práve naopak – štát rozbil, ale určite nebol pri tom sám. No práve skutočnosť, že sme jeho protizákonné konanie tolerovali, zakladá smutný stav, ktorý máme na Slovensku dnes.
Únos či zavlečenie občana sú priam komické trestné činy pri konaní, ktoré napĺňa znaky zločinu najzávažnejšieho – vlastizrady. Pretože národ okradli o právo rozhodnutia, akým spôsobom chce v budúcnosti žiť. A zavliekli ho do područia spolkov, ktoré jeho záujmy ignorujú, ak teda nerátame občasné lízatko, odoslané z pokladnice preplnenej nekrytou menou, ktorá má byť – podľa našich „géniov“ – predmetom národnej hrdosti. Neviem, ale podľa môjho názoru je nahý človek, behajúci po ulici a vykrikujúci – som hrdý na svoju nahotu – skôr cvok.
A rovnako pokladám za v oka každého, kto si myslí, že bez jeho účasti sa prestane Zem otáčať … čo sa tak zamyslieť a nedovoliť, aby jeden cvok tvoril – národ cvokov ?