Poznáte to, idete na prechádzku a pochytí vás hlad. A tak vás poteší, že sa nachádzate v rekreačnej oblasti, hoci aj rokmi zanedbanej a zamierite do reštaurácie, ktorá sa hrdí menom zo slovenských dejín. No, nie je všetko zlato, čo sa blyští a ak som nedávno chválil príchod nových čias v Korytnici, dnes to bude žiaľ inak …
Čo nám chýba ? Najprv takto – profesionalita, vkus a úcta k hosťom. Nečudo, že mnohé turistické zariadenia zívajú prázdnotou aj počas sezóny. Aj keď je pravdou, že zásluhou macošského prístupu štátu prišla Korytnica nielen o dobré meno, ale aj o hostí, ktorí sa budú len pomaly a ťažko vracať.
Penzión Svätopluk v Korytnici pôsobí na prvý pohľad ako závan nových, snáď lepších čias. Aj vstup do jeho priestorov poteší, kým si hosť nevšimne maličkosti, ktoré rušia inak dobrý prvý dojem. Napríklad vkusné zariadenie z dreva, ktoré dokonale znehodnotia, či skôr zosmiešnia plastové okná. Alebo zvláštne správanie personálu, ktoré skôr pripomína diskotéku mladých, než profesionálny prístup k povinnostiam – personál sa veselo a pomerne hlučne baví v priestoroch, určených pre hostí. Ani oblečenie personálu nepôsobí príliš vkusne a nezodpovedá názvu penziónu, či atmosfére, ktorá by mala v jeho priestoroch vládnuť. Ale – predsa sme sa prišli najesť a napiť, nie skúmať zariadenie penziónu či oblečenie a správanie personálu, nie ?
Veď práve … najesť a napiť
Jedálny a nápojový lístok pôsobí vábne, aj keď niektoré ceny sú zjavne premrštené. Ponuka talianskych jedál akosi do horského prostredia pod Donovalmi nezapadá, ale to je už nešvár množstva slovenských zariadení, že im chýba štýlovosť. Nevadí – dostali sme chuť na halušky s bryndzou.
Prvé prekvapenie – čašník oznamuje z prvej rany, že bryndzu nemajú. Dobre, tak si dáme strapačky s kapustou … opýtam sa v kuchyni, oznamuje čašník. Obratom ruky sa vráti a oznamuje, že ani strapačky nebudú, pretože nemajú – zemiaky. Dosť komické, pretože na jedálnom lístku sú aj iné jedlá, ku ktorým sa nehodí nič iné, len zemiaky, čo vlastne znamená nefunkčnosť jedálneho lístku v časti bežných jedál. Rezignujeme, moji spoločníci si objednávajú kávu, minerálku a ja vzhľadom na zdravotné problémy aspoň polievku – samozrejme vývar nie je, ale aspoň zeleninovú, a tiež kávu a minerálku. Môže byť Korytnica, pýta sa čašník. Môže, však sme v Korytnici, nie ?
Torzo našej predstavy o obede čoskoro prichádza
Káva s mliekom bez cukru, malá pinta vody pri káve a v pohári objednanej minerálky niečo, čo rozhodne nechutí ako minerálka (čo neskôr potvrdí aj ochutnávka z prameňa), a skôr to pripomína chuťou a teplotou vodu z vodovodu. Slušná porcia polievky (však stojí bezmála tri eurá), ale chýbajú koreniny na jej dochutenie. Polievka síce pôsobí zeleninovo, ale chuťovo – skôr domácky. Tak akosi nijako … teplo do žalúdka, ale dojem nepresvedčivý.
Znechutene odchádzame a akosi začíname chápať, prečo je v korytnickej doline priam ohlušujúce ticho. Iste, veľa zla spôsobilo zanedbanie kúpeľov a doslova rozpad kúpeľných domov, ale sotva sa hostia – turisti vrátia, ak im budú ponúkané služby na tak žalostnej úrovni. Neviem, akú kvalitu ponúka ubytovanie v samotnom penzióne, ale čo sa týka stravy, lepšie a na vyššej úrovni varia aj v ružomberskej staničnej reštaurácii.
Záver ? Akosi je mi smutno … kedy budú pracovať v cestovnom ruchu na Slovensku profesionáli ?