Dá sa súhlasiť s názorom, že súčasná politika predstaviteľov Maďarska a Poľska je zvláštna a často pre mnohých aj nepochopiteľná. Možno to vyplýva z neznalosti minulosti oboch štátov, či skôr národov. Alebo strachu, že sa aj iným otvoria oči a konečne pochopia, že nemusí byť nevyhnutne priateľom ten, kto sa usmieva a podáva ruku …
Dnes sa už nedá pochybovať o tom, že európska politika je plne v područí záujmov Washingtonu, a mnohí sa už neskryte chystajú na budúci konflikt s Ruskom, ktorý určite nebude založený na ekonomickom vydieraní, ako je tomu dnes. Ak niekto hovorí o ruskom rinčaní zbraňami, neželanou realitou je, že najviac rinčí zbraňami a provokuje NATO. A predstavitelia Maďarska a Poľska si až príliš jasne spomínajú, ako skončila väčšina konfliktov s Moskvou, a kto vždy doplatil na imperiálnu politiku veľmocí – či už sa jednalo o plány Londýna, Paríža, Berlína alebo kohokoľvek iného.
Sotva môže niekto pochybovať, že Poliaci priam bytostne túžia po odplate za príkoria z minulosti, ktorých sa im najmä zo strany Ruska dostalo plnými prehrštiami. No uvedomujú si aj reálny potenciál, ktorým disponuje Moskva a pomaly začínajú chápať, kam môže viesť konfrontačná politika Bruselu či Washingtonu, založená na prispôsobovaní pravidiel podľa aktuálnej potreby. Začínajú chápať, že by sa neskôr mohli ocitnúť v pozícii bývalej ČSR, ktorú Paríž a Londýn bez škrupulí predali Hitlerovi … hoci sa nedá zabudnúť, že sa vtedy chcela priživiť aj Varšava. V každom prípade začínajú poľské politické špičky chápať, že pre Brusel, Londýn, Paríž či Washington môžu byť vítanými pomocníkmi, ale sotva rovnocennými partnermi.
Maďarsko, či skôr V.Orbán sa dostalo k podobnému záveru oveľa skôr. Po krachu sna o Veľkom Maďarsku, čiže rozpade nádejí na územné zisky (či už v súvislosti so Slovenskom alebo Rumunskom) zistila Budapešť, že jedinou úlohou vo veľmocenskej hre je – mlčať, poslúchať a slúžiť. A to rozhodne nevonia mentalite národa, žijúceho v našom susedstve.
Nehovoriac o tom, že v maďarskej politike vládne pragmatizmus, teda spolupráca s tým, kto môže najviac ponúknuť. A Brusel môže ponúknuť málo, alebo skoro vôbec nič – presnejšie, ponúka len účasť na riešení problémov, ktoré spôsobili veľmoci a solidárne majú riešiť tí, čo s nimi nemajú nič spoločné. Očakávať od Budapešti, že bude platiť cudzie dlhy a mlčať – to je presne to isté, ako sa snažiť odučiť koňa žrať, alebo sa pokúšať urobiť z tigra – vegetariána. Budapešť si príliš uvedomuje, že najviac prospechu jej dnes prinesie ústretová politika voči Kremľu, a podľa toho sa aj správa. Navyše vystupovanie hlavného bruselského „slona v porceláne“ M.Schultza len potvrdzuje Budapešti správnosť jej politiky. Iste, zahraničné médiá sú pravidelne „zaplavené“ informáciami o „mohutných“ protestoch proti vláde V.Orbána, ale realitou ostáva, že účasť na demonštráciách sa obvykle pohybuje na hranici desať-dvadsaťtisíc ľudí, čo sa rozhodne nedá označiť za – hnutie národného odporu – ako by niektorí radi napísali, alebo tvrdili.
Ale späť k politickým klubom súčasnosti. Klub V4 je rovnakým dinosaurom, akým je dnes aj EÚ. Spoločný záujem sa sleduje len ojedinele, ba dalo by sa povedať, že v ani jednom klube nejde o naplnenie spoločných záujmov, ale skôr o všetko možné i nemožné v prospech malých záujmových skupín. Preto ani jeden z klubov nefunguje podľa pôvodnej myšlienky, a už vôbec nie v prospech národov členských krajín. Iste, rôzne politické kreatúry a ich poskokovia tvrdia, že bez únie nie je možné prežiť – asi nebude náhoda, že niektorí z nich patrili kedysi medzi nomenklatúrne kádre a vykrikovali úplne rovnaké slová, len s mierne pozmeneným obsahom – súvisiace s bývalým ZSSR, a druhá skupina fanatických stúpencov spolkov bez pravidiel sa často grupuje spomedzi ľudí, ktorí sú priam bytostne odkázaní na plnenie úloh v háve – poslíčka. Ak by nemohli slúžiť, asi by najskôr žobrali niekde pri rohu svätostánku, pretože ich intelektuálna výbava priamo vylučuje obživu poctivou prácou.
Niet divu, že súčasná politika Budapešti a Varšavy nevonia podobným pobehajom, však im musí behať po chrbte mráz pri predstave obživy vlastnými silami.