Svojvoľné a nevyprovokované napadnutie akejkoľvek krajiny inou krajinou je nepochybne zločinom, volajúcom po spravodlivom treste. Tragédiou dnešného sveta je fakt, že trestať chcú tí, ktorí sa sami zločinov dopúšťajú.
Kam vkročila noha amerického vojaka po 2.svetovej vojne, tam pokoj nenastal. Táto skutočnosť sa nedá spochybniť, priam ukážkovými príkladmi môžu byť bývalá Juhoslávia alebo Irak. Nehovoriac o rozvrátené krajín, kde síce priamo nevkročila noha amerického vojaka, ale do vývoja zasiahla dlhá ruka CIA (rovnako zločinnej organizácie, akými boli kedysi ŠTB či STASI, alebo KGB).
Dnes sa rozširujú sankcie proti ruskému režimu V.Putina, ktorý podľa svetových politikov (nejedného s krvavými paprčami na ukrajinskom Majdane, alebo uschnutými od krvi v Iraku, Sýrii a Líbyi) nezákonne okupuje Krym. Povedzme si otvorene, že z vlastnej skúsenosti poznáme pravidlo – každé referendum je nezákonné, ak neprinesie žiadaný výsledok. A rovnako je nezákonné každé hlasovanie parlamentu, odlišné od želanému výsledku. Slovensko to zakúsilo v prípade eurovalu, Krym v prípade krachu neúspešného amerického plánu o anexiu ruskej námornej základne, ktorá skončila (očakávaným) prechodom Krymu pod správu Moskvy. Krym už začiatkom 90.rokov mal skúsenosť s vydieraním zo strany Kyjeva, keď sa chcel osamostatniť, a keďže vtedy svetové spoločenstvo mlčalo, ťažko sa diviť súčasnému stavu. Stavu, na ktorý zrejme nemal žalúdok ani bývalý gruzínsky prezident Saakašvili.
Ale prečo nie ? Ak teda je správa Krymu Kremľom zločinom, potom by mali byť zločinom aj udalosti okolo Iraku, Sýrie, Líbye či Afganistanu, nie ?
Mali, ale nie sú. Asi preto, že tieto sa týkajú najvyšších záujmov krvavej bašty demokracie so sídlom v Bielom dome, kde sa prezidentský nositeľ Nobelovej ceny stal jej laureátom len preto, že – sa stal prezidentom.
Ťažko sa diviť nepokojom v Európe, keď najvyšším predstaviteľom Nemecka je A.Merkelová, ktorej oficiálny životopis začína (obvykle) rokom 1989. O jej „činnosti“ pred rokom 1989, najmä o tom, s kým napríklad zdieľala kanceláriu počas sovietskej éry, je akosi ticho. Zvláštne ? Ani nie. Pretože pri pohľade na rôzne európske krajiny zisťujeme, že v nejednej funkcii sedia ľudia so zvláštnou minulosťou (napr.J.C.Juncker), alebo ľudia, ktorí pred rokom 1989 boli perspektívnymi kádrami komunistických režimov, či už vykonávali rôzne funkcie, alebo boli potomkami rôznych pohlavárov vtedajších režimov. Z podobného košiara je aj množstvo ich (demokratických) fanúšikov – mnohí z nich boli (nevedomky) evidovaní v rôznych spisoch, či bojovali proti režimom vo funkciách, ktoré režim obvykle obsadzoval preverenými a strane vernými ľuďmi, no akurát v ich prípade – sa pomýlil. Klasickým príkladom, ako sa minulosť prekrúca, môžu byť zdroje ÚPN.
Kedysi na začiatku 90.rokov sa tvrdilo, že nevedome mohli byť v spisoch ŠTB osoby, označené písmenom P (preverené). Dnes ?
Dnes to už vyzerá tak, že tam mohli byť nevedomky aj osoby, označené ako „dôverníci“, či „kandidáti tajnej spolupráce“ … čoskoro tam vedome budú len agenti, čo všetci vieme, že nebola a nie je – pravda. Dokazuje to aj rétorika „oponentov“ režimu, ktorá sa prakticky zhoduje s niekdajšou komunistickou, akurát Sovietsky zväz nahradili – USA a EÚ. Raz darmo, boľševici a ich sluhovia sa nemenia – je im jedno, do akého otvoru lezú, ak to niekto zaplatí alebo dá funkciu.
Jeden z predrečníkov naznačil, že KĽDR provokuje (dokonca ohrozuje) USA a tie sú nútené sa brániť. Neviem, ale spoločnú hranicu nemajú, KĽDR nemá vojakov pri americkej hranici, ani jej lode sa neustále nepremávajú v blízkosti nepriateľa, ktorého sa údajne chystá napadnúť. Skôr sa dá povedať, že v predošlej vete spomenuté platí v plnom rozsahu – na USA. A nielen v prípade KĽDR – o čosi podobné sa snažia aj v prípade Ruska, čo je už naozaj hra s ohňom, aj keď ju kovaní boľševici nevidia.
Takže, kde sú vlastne korene nepokoja vo svete ? Vo vládnutí bývalých sluhov komunistických režimov, ktorí dnes ovládajú aj EÚ, alebo ľudí, ktorí k nim (režimom) mali blízko. A v naivite voličov, ktorí nechápu, že ak niekto za socializmu vyštudoval univerzitu (a týka sa to najmä obdobia 60.-80.rokov 20.storočia), či sa nachádzal v nejakej funkcii, alebo pracoval na exponovanom pracovisku – bol všetko možné, ale určite nebol oponentom režimu. Nehovoriac o tom, že pokiaľ neplatia pravidlá pre všetkých – a anexiou je len Krym, nie však Irak, Afganistan, či bývalá Juhoslávia, potom sa nedá čakať pokoj a mier vo svete. A kým sa to nezmení, budú sankcie proti Rusku za Krym len účelovým zločinom, nie však trestom.