Padla otázka, či som spokojný so svojím životom … nuž, som aj nie som. Podľa toho, ako sa na život pozeráme. Ak cez sebeckú (osobnú) spokojnosť, tak som spokojný. Ak cez reálny stav spoločnosti, potom nie je žiadny dôvod ani na minimálnu spokojnosť.
Spomienka z detstva – škola a lekári do dvesto metrov, obchody do tristo-štyristo metrov, kino možno kilometer, v okruhu troch kilometrov dve divadlá, či rôzne kluby pre deti. Dnešok a dnešné deti ? Hm, škola je asi dvesto metrov, obvodný lekár môže byť do tristo metrov, obchodov preplnených šmejdom z dovozu je tiež požehnane, na kino môžeme zabudnúť, o divadlách tiež nehovoriac … odborní lekári – okruh pätnásť kilometrov. Krúžky a kluby ? Radšej sa tvárme, že tá otázka ani nepadla. Ak sa aj niečo nájde, väčšina rodičov si to nemôže dovoliť. Podotýkam, že hovorím o mieste, kde som kedysi vyrástol. Ak by som hovoril o tom, kde dnes žijem, bolo by to ešte horšie.
V hladnom dome šťastie neprespáva, a človek je nielen jedlom živý, tak hovorí stará pravda. A Slovensko dnes pripomína hladný dom viac, než kedykoľvek predtým. Chýbajú mi ulice, zaplnené švitoriacimi deťmi, naháňajúcimi sa za loptou, alebo inými druhmi zábavy. Vidieť budúcu mamičku je prakticky zázrak – z čoho budú dôchodky budúcich generácií, kto bude tvoriť hodnoty a budovať Slovensko ? Čambovia z dovozu, ktorí k tejto krajine nemajú vzťah a nerozumejú ani našej kultúre ? Aha, vy neviete, komu sme hovorili v detstve „čambo“. Hovorili sme tak ľuďom, ktorí boli doma všade – a nikde. Poznali všetko, každú krajinu, každý kraj … horu i les, ale nepoznali – vlastný domov. Dnes by sme ich mohli volať – žoldnieri doby. Kde sú peniaze, tam sú aj oni – ale na týchto ľuďoch, na ich videní sveta sa nedá veľmi stavať. Takže – znova rovnaká otázka – kto bude budovať Slovensko ?
Alebo vari chcete tvrdiť, že budúcnosťou našich detí je zdrap modrej látky bez mena a pôvodu ? Ak áno, potom akosi nedáva zmysel, prečo ste sa v minulosti búrili proti červenému zdrapu látky s kosákom a kladivom ? Vari nie je jedno, kto vás zotročí ?
Koľko detí pozná význam slova vlasť ? A koľko detí, poznajúcich význam slova vlasť, cíti v srdci ako vlasť – Slovensko ? Vlasť je jediná matka i milenka, ktorá privinie každého a neskúma, či je bohatý alebo chudobný, pekný alebo škaredý, mladý alebo starý, chorý alebo zdravý. Vlasť sa smeje, keď chová v lone šťastných, spokojných a zdravých ľudí … plače, keď po nej šliape noha cudzieho vojaka, bez ohľadu na dôvody.
Sloboda ? Veď mnohí ani nevedia, čo to slovo symbolizuje. Hoc majú majetky, bohatstvo i postavenie, aj doživotný väzeň je slobodnejší, než oni … len to zistia neskoro. Peniaze môžete zarobiť, ale šťastie sa kúpiť nedá. Nedá sa nahradiť ani lacnými slovami, či pozlátkom všeobecného dostatku, tak jagavo pôsobiacim v policiach obchodov. Ako kedysi niekto odpovedal na otázku, čo môže urobiť pre neho „pán“ sveta – stačí, ak sa postavíš nabok a prestaneš brániť slnečným lúčom, aby dopadali na môj skromný príbytok.
Demokracia ? Kto verí, že symbolom demokracie sú neobmedzené možnosti bez pravidiel, tak vlastne obdivuje – anarchiu. Alebo inak povedané, právo silnejšieho, ktoré skoro vždy viedlo k utrpeniu národov, príliš znechutených z vládnutia mocných a príliš ubolených z ich praktík. Znechutených a ubolených z vládnutia ľudí, ktorí dnes nazývajú vlastencov nacionalistami a niekedy aj extrémistami, aby zakryli vlastnú nehanebnú bezcharakternosť … či predajnosť najvyššej ponuke. Ktosi povedal, že spoločnosť strednej a východnej Európy deformovali po II.svetovej vojne komunisti a ich socializmus. Omyl, v skutočnosti sa o túto deformáciu spoločnosti zaslúžili ľudia, ktorí sa hrali na komunistov – a predtým si rovnako ľahko osvojili myšlienky fašizmu, navliekli gardistické uniformy, či potom sa navliekli do hávu demokratov. Vždy a všade boli len tým, čo sa vyplatilo … čo im prinieslo prospech.
Ch. de Gaulle kedysi povedal, že nechce žiť v Európe, ovládanej Nemeckom … možno by sa zišlo zamyslieť, komu najviac vyhovuje beztvará masa Európanov a prečo … možno by sme mali konečne vrátiť slovu vlasť ten pravý význam … a nemali by sme dovoliť, aby nás po necelom štvrťstoročí opätovne okradli o to, čo nám už raz ukradli … aby sme sa raz nemuseli hanbiť pred našimi vlastnými deťmi.