Zákazy, hoci aj podložené znením zákonov, k žiadaného výsledku nevedú. Získať priamy dôkaz o porušovaní zákona v trestno-právnej rovine nie je jednoduché, a súdiac podľa doterajších výsledkov – skoro nemožné.
Už aj extrémisti sa naučili využívať rôzne prostriedky, či už je to internet, alebo stretnutia v úzkom okruhu ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a je teda minimálna možnosť, že by sa medzi nich dostal niekto cudzí, ktorý by mohol ich činnosť monitorovať a získať dôkazy, použiteľné v trestnom konaní. Nehovoriac o tom, koľko zla narobila nepremyslená politika štátu voči menšinám, ktorá často vyvoláva u väčšiny dojem diskriminácie alebo zákonnej nerovnosti.
Možno by bolo namiesto ignorovania, či rozdávania rôznych zákazov – vhodné zmeniť taktiku, a priamo diskutovať s nositeľmi rôznych extrémnych názorov. Ukázať v priamej a otvorenej diskusii, aká je skutočná povaha týchto ľudí, čo je podstatou ich presvedčenia a prečo sú pre spoločnosť skôr hrozbou, než prínosom. Pretože v otvorenej diskusii padajú otázky, na ktoré sa nedá vopred pripraviť, a každá maska skôr či neskôr padne.
Asi tak, ako vo vyjadreniach rôznych „neprávom“ evidovaných spolupracovníkov bývalej ŠTB, ktorí nie sú schopní vecnej diskusie a neustále odvádzajú pozornosť k nepodstatným detailom. Zákon môže povedať, že nemuseli byť spolupracovníkmi … ale ich rétorika dokazuje, že ak aj neboli, tak chceli byť a … nestihli.
Iste, pomerne veľká časť spoločnosti nadšene zatlieska, ak sa zjaví v médiách správa, že tú či onú osobu budú vyšetrovať pre podporu extrémizmu. Avšak čo i len trochu triezvejšie mysliaci človek vie, že jednou vecou je začatie vyšetrovania, inou vznesenie obvinenia a úplne inou – konečný rozsudok. Nehovoriac o tom, že sa v danej situácii doslova balancuje na tenkej hranici, ktorá oddeľuje darebáka od mučeníka. A pokiaľ nadobudne verejnosť dojem, že je niekto neprávom terčom rôznych represií, je už zbytočné vysvetľovať – aha, darebák. Rovnaké je to aj v prípade, ak je verejnosť síce presvedčená o vine darebáka, ale štátne orgány používajú metódy, ktoré príliš páchnu účelovosťou a vyvolávajú dojem nezákonnosti.
Mnohí volajú po zákaze strany M.Kotlebu – ĽSNS. Možno by však stačilo, keby si pozorne pozreli diskusie s účasťou jej zástupcov, a veľmi rýchlo by spoznali vyššie navrhovanú cestu, ako riešiť problém. Nemôžem si pomôcť, ale každá diskusia, kde sa zúčastnili zástupcovia spomínanej strany (snáď s výnimkou samotného M.Kotlebu) sa vyznačovala ich mlčaním, či minimálnym množstvom vyjadrení. A v nejednej situácii, ak padla jasná a konkrétna otázka na konanie ich spolustraníkov, nasledovalo mlčanie, alebo zmätené vykrúcanie a snaha o odvedenie pozornosti od danej témy. Práve tam je cesta, ako verejne ukázať podstatu ich myšlienok a „vízií“.
Pretože sa hovorí – kto mlčí, ten svedčí. Ak budeme mlčať a vytláčať neprijateľné myšlienky na okraj spoločnosti, či ich budeme zakazovať … mnohí ľudia môžu nadobudnúť dojem, že im chce niekto skryť či zatajiť niečo dobré, prospešné … navyše, ľudí odjakživa lákajú najviac zakázané veci. A ľudia veľmi radi veria, že sa zakazujú aj veci, ktoré by mohli byť prospešné, alebo prínosné pre ich život …