Už za čias socializmu, keď som začal pracovať, som pravidelne stretával ľudí so syndrómom „potkana“.
Pokryteckých, zbabelých a vždy hľadajúcich cestičku, ako získať veľa a neriskovať nič. Keď išlo o čokoľvek, a mali sa niečoho zúčastniť, hlavne udalostí a vecí, ktoré by sa nemuseli páčiť nadriadeným, vždy stiahli chvost a slabomyseľne tvrdili – my chceme, ale nemôžeme … a potom už nasledovala lavína výhovoriek od chorôb príbuzných, cez rôzne iné dohodnuté aktivity, proste čokoľvek, len nech nemusia niesť svoju kožtičku na trh. Ak sa dielo podarilo, hlásili sa medzi prvými, aj my vás podporujeme, len viete o našich „starostiach“, pre ktoré sme sa nemohli zúčastniť … ak sa dielo nepodarilo, prípadne sa vyskytol aj nejaký problém – hrdo stáli bokom a čo najhlasnejšie kričali, že s danou vecou nemajú nič, ani sa ich netýka, ba sú dokonca pobúrení, že niekto vôbec niečo také chcel presadiť.
Kam vietor – tam plášť, alebo títo ľudkovia chodia stále medzi nami, a dokonca ani dnes, keď v podstate nemusia podpísať svoj názor, svoje praktiky z minulosti zachovali.
Pravidelne sa objavujú v diskusiách a pobúrene reagujú, prečo autor blogu nepíše o tom či onom … hoci presedia denne hodiny pri počítači tvorbou diskusných príspevkov v rôznych hodinách, na vytvorenie blogu nemajú čas, alebo ho ani nechcú vytvoriť, alebo … to je vlastne jedno, proste opäť padajú desiatky výhovoriek, prečo nemôžu hodiť svoj, v diskusiách hrdo obhajovaný názor, do formy blogu – sami za seba. Ale neustále útočia, prečo autori nepíšu o tom, čo ich zaujíma, ale píšu o tom, čo zaujíma autorov.
Nuž, vážená pištiaca spoločnosť, za seba hovorím na rovinu – je mi úplne jedno, kde a u koho býva R.Fico, či s kým a prečo obchodoval R.Kaliňák. Pokiaľ nie je v zákone zakotvené, že bývanie, známosť či spoločné podnikanie sú zločin, pokladám úvahy o týchto „problémoch“ za nezmyselné a slúžiace na odvedenie pozornosti od faktu, že kritici vyššie spomínaných sami nerobia nič, čo by zodpovedalo výške benefitov, ktoré im poskytujú občania. Do dnešného dňa som nepocítil zmenu života k lepšiemu, bez ohľadu na to, ktorá politická strana vládla. Skôr mi pribudli povinnosti, alebo v okolí vagabundi, pricucnutí na štátny cecok, ktorým mám konkurovať za nerovných podmienok – oni financujú svoje podnikanie zo štátneho, naša spoločnosť musí zo svojho. Alebo ako to voláme inak … radšej nie, ešte by som bol za nejakého štváča.
Späť k vyššie spomínanej ctihodnej potkanej spoločnosti
Pravidelne piští, že máme demokraciu a slobodu vyjadrovania názoru. Asi to nebude pravda, pretože keď má ctihodná spoločnosť publikovať vlastný názor, zrazu má plné gate.
Kto chce rozoberať R.Fica či R.Kaliňáka, alebo A.Danka – má priestor voľný. Z môjho pohľadu – nie som ich volič, ich činnosť ma nezaujíma, nemajú moju dôveru a nikdy by som ich nevolil, a teda nevidím žiadny dôvod, aby som sa zaujímal o to, čo a ako robia. Ak je to v rozpore so zákonom, na riešenie týchto záležitostí máme príslušné orgány, ak nie – prečo sa tým zaoberať ?
Apropó na záver – príslušné orgány. Opozícia tu vykrikuje, že polícia je nedôveryhodná, pretože ministrom vnútra je R.Kaliňák. Súdy a prokuratúra sú nedôveryhodné, a to aj napriek tomu, že ministerkou spravodlivosti je L.Žitňanská.
Všetci, ktorí podporujete nositeľov vyššie spomínaného názoru, sa skúste opýtať, či po získaní moci – vymenia všetkých policajtov, prokurátorov a sudcov. Pretože vyššie uvedenými výrokmi urážajú všetkých bez rozdielu, keď tvrdia – keď je šéf zlý, ste aj vy zlí.
Navyše pripomeniem, že tento spôsob argumentácia zaznieva z úst ľudí, medzi ktorými sú aj takí, čo hrdo nosili na tričku vulgárne nápisy, dehonestujúce názory iných … ľudí, o ktorých vzťahoch by sa dalo tiež polemizovať. Ale – už nosenie podobného kúska oblečenia je dostatočným dôvodom na odmietnutie podobných „členov“ spoločnosti, a nič na tom nemenia ani ich neskoršie „krokodílie“ slzy.
Sú totiž úplne rovnakí, ako tí, ktorých chcú nahradiť. A to zase zaujíma mňa – nechcem, aby neprijateľných pri vedení štátu nahradili rovnakí, alebo ešte horší …