Tak ma vyzvali na súboj, pani Müllerová, preniesol by dnes ráno po zhliadnutí istého umeleckého diela dobrý vojak Švejk …
Nie, rozhodne sa nemôžem rovnať tejto postave v podaní R.Hrušínského, ani jej tvorcovi. Ale podobne ako Švejk beriem život akosi s nadhľadom, a hovorím si – kým sme zdraví, je nám fajn. A smiech je nepochybne zdravý. Možno aj preto opakovane sledujem spomínané dielo vo filmovej podobe, pretože herecké výkony a to nielen R.Hrušínského potešia oko i srdce.
Priznám sa, za život sa mi ako každému inému ušlo množstvo výziev – či už tých detských v snahe ukázať, z koho aký chlap rastie, alebo puberťáckych v naťahovačkách pre baby, či pracovných – ak sa núkalo lepšie miesto, alebo lepší plat. Všetky priniesli nejaký výsledok – niekedy úspech, inokedy neúspech. Napokon – neprerušené šnúry úspechov sú len nedosiahnuteľným ideálom vo filmoch. Boli víťazstvá či prehry férové ?
Ale kde, život je všetkým možným, ale len sotva férový … všetci občas či podľa potreby fixľujeme, niekto viac, iný menej …
Tak to už chodí. Niekto striehne za rohom, kedy kamoš pôjde na dovolenku, aby skúsil prebrať frajerku, iný sa zase prestrčí v potravinách bokom a tvrdí, že on bol prvý, len … naozaj, aj také veci sa stávajú.
Súboj ? A prečo nie, už len vymyslieť, v akej disciplíne. A samozrejme mať seberovného súpera, čo je tak trošku kameň úrazu. Pretože víťazstvo nad čajovým súperom neteší, vlastne skôr ponižuje.
Nie, pani Müllerová, súboj nebude … hrať šach so súperom, ktorý má svalnaté reči, ale ducha dieťaťa – to sa nepatrí. Narodíme sa ako deti, aby sme dospeli do – detstva. Tragédiou je, ak si niekto nevšimne, že príznakom dospelosti je … áno, aj triezvy rozum, ale ten som nemyslel. Premýšľajte …