B.Bugár možno ľutuje, že sa nenašiel kompromis, ale krátke dejiny novodobého samostatného Slovenska jasne potvrdzujú, že každý kompromis vždy poškodil slovenského občana a prospel len tým, ktorí ho (s naozaj „ťažkým“ srdcom) prijali.
Minuloročný kompromis priniesol len parlamentný cirkus nevídaných rozmerov, a povedzme si otvorene, jediným pozitívom by mohol byť vyrovnaný štátny rozpočet (zázrak po štvrťstoročí), nebyť toho, že jeho vyrovnanosť sa dosiahne len za pomoci okliešťovania služieb pre občana, spojeného so zvyšovaním cien a poplatkov.
Je to taká politická potemkinova rodina, kde hlava rodiny hrdo zahlási rodinnej rade – minulý mesiac sme neminuli zbytočne ani halier – a akosi si nevšimne, že všetci účastníci okolo stola medzitým – skonali hladom. Peniaze sa nezarábajú šetrením, ale prácou. Celkom pochopiteľne tejto pravde nerozumejú politické špičky, pretože ak by malo platiť staré a osvedčené „aká práca, taká pláca“, tiež by už dávno odpočívali v pokoji – keďže aj hlad sa dá zniesť len do určitej miery.
Ak si kladieme otázku, kto minulý rok oklamal voličov, odpoveď znie – všetci.
Klamali tí, ktorí zostavili „stabilnú“ vládnu koalíciu, alebo skôr vládnuci „klan“ holých zadkov, klamali aj tí, ktorí kričali niečo o záujme voliča, národa a Slovenska, pričom sa hrdo búchali do hrude a nakoniec potichu zmizli, keď nezískali očakávané funkcie. Neklamali len tí, ktorí nikdy neplánovali vládnuť (načo vlastne liezli do parlamentu), alebo tí, s ktorými nikto nerátal pri vládnutí – hoci v podstate ani to nie je úplná pravda.
Hrdo, odborne a slušne sa zmenilo na – hlasno, vulgárne a hlúpo. Iskierka nádeje zhasla skôr, než sa stihla rozžiariť, ale tomu sa vlastne ani nemôžeme diviť. Niektorí si dokonca stihli našpiniť do úst skôr, než zložili poslanecký sľub … ani tomu sa nemôžeme diviť.
Čo ďalej ?
V prvom rade si musíme priznať nepríjemnú pravdu – s bandou darebákov, krikľúňov, hlupákov a klamárov (nevynímajúc rôzne skrachované kreatúry) sa nedá vybudovať úspešný štát, poctivý ku každému občanovi, ale dá sa byť servítkou na utretie zadku v jadre únie.
Akurát my si nebudeme utierať … s nami si budú utierať iní. Pokiaľ pokladáme podobný cieľ za úchvatný, tak ďalej verme a voľme to, čo sa nám ponúka. Pokiaľ nám záleží na Slovensku a osude našich detí, potom sa musíme konečne prebrať, a odmietnuť voľbu medzi plesnivým koláčom a tvrdým koláčom, ktorý plesnivie len na okrajoch. Treba si uvedomiť jedno – nás je vyše päť miliónov a tých darebákov, čo nás denne klamú a okrádajú – nie je možno ani tisícka. My živíme ich, nie oni nás. A tak sa aj musíme správať – oni musia mať rešpekt k nám, a nie naopak.
Môžeme si vybrať – chceme za svoje peniaze určovať pravidlá, alebo si chceme platiť za to, že žiadne pravidlá nebudú, a ak – tak sa budú veselo obchádzať … môžeme sa slobodne rozhodnúť, ako chceme žiť – ako otroci spolku vagabundov, alebo hrdí občania Slovenska.