Nikdy som sa netajil a nebudem tajiť odporom voči rôznym pochodom, akým je napríklad aj Dúhový Pride. Akosi nevidím vážnejší dôvod, aby ľudia demonštrovali svoju sexuálnu orientáciu …
Ale ak sa už bavíme o tolerancii, mala by byť obojsmerná. Čo sa v prípade mnohých aktivistov LGBTI nedá povedať, že by ich zaujímalo niečo iné, okrem vlastných práv. Aspoň za seba môžem povedať, že ich vystupovanie vidím v štýle – Já, Já, Já … jenom já …
Niekde som čítal, že homosexuálne orientovaní jedinci tvoria asi 4% populácie. Či je to pravda, to neviem. Ale som presvedčený o tom, že medzi toleranciou a prispôsobovaním sa je veľký rozdiel, a akosi nevidím dôvod, aby sa 96% populácie prispôsobovalo 4% menšine. Tým skôr, že v prípade menšín sme sa už neraz poučili na vlastnej koži, ako to môže skončiť, ak sa väčšina prispôsobuje menšine. Obvykle to končí tak, že tí, ktorým by na začiatku stačilo máličko, žiadajú v prípade úspechu čoraz viac a ich požiadavky nemajú konca-kraja. Ba neraz sa stane, že ústretovosť voči želaniam menšín nenaplní pôvodný cieľ, a skôr sa obráti proti tým, ktorí chceli ukázať dobrú vôľu.
Nevidím žiadnu prekážku, aby som nemohol byť pedagógom na základnej škole, však som zdravý a vzdelaný chlap
Zaznelo pri jednej debate, kde nás sedelo pomerne veľa, a bol tam aj čerstvo vyštudovaný učiteľ, ktorý už dlhšiu dobu žije v spoločnej domácnosti s priateľom. Autorom výroku bol práve čerstvý učiteľ.
Súhlasím, ani ja nevidím dôvod, aby nemohol učiť na škole. No na jeho vyjadrenie som reagoval rovnako, ako občas v diskusiách – nemám nič proti tomu, aby si učil, ale moje dieťa učiť nebudeš ! …. na chvíľu ostalo ticho, a keďže som mal pocit, že by som mal svoj postoj objasniť, tak som dodal zopár slov – ty máš právo voľby, kde budeš študovať a čo budeš robiť. A ja zase mám právo voľby, kde bude chodiť do školy moje dieťa a kto ho bude učiť. Obaja sme slobodní ľudia, každý sa máme právo rozhodnúť, nie ? A prišla presne tá odpoveď, ktorú som čakal.
Nie je to náhodou diskriminácia ?
A prečo by mala byť ? Nie, otázkou sa naozaj odpovedať nemá. Takže – nie je to diskriminácia, pretože každý sa máme právo rozhodnúť. A máme právo rozhodovať aj o tom, kto a ako bude formovať charakter našich detí.
Prečo mám dosť negatívny postoj voči rôznym menšinám ? Ako sa hovorí, niekto sa učí na vlastných chybách a iný na cudzích. Kto je múdry a kto hlúpy – o tom najlepšie vypovedá život. No za seba poviem toľko – nechuť k menšinám som začal pociťovať v čase, keď si niekto povedal, že rozšíri rady veriacich a dal na výber – buď budú deti v škole navštevovať náboženstvo alebo etiku. Zlatým klincom tejto prvej negatívnej skúsenosti bol podpis (zločinnej ?) Vatikánskej zmluvy.
Druhou negatívnou skúsenosťou bola bezmocnosť voči zlodejom v záhradách a na poliach, ktorí pravidelne prichádzali z neďalekej osady, a prakticky neexistoval spôsob, ako sa proti nim zákonne chrániť. Zavolali ste policajtov – skončilo to zápisnicou, obstarali ste si psa – otrávili vám ho, hnali ste ich z vlastného pozemku s bakuľou v ruke – a vy ste museli vysvetľovať svoje „neprístojné“ správanie. K tomu pridružená otvorená diskriminácia väčšiny zo strany štátu – susedovi vyhorel dom, a musel ísť na ubytovňu, tam bývať vyše štyroch rokov a nakoniec si zobrať hypotéku, aby mohol mať opäť svoje bývanie, pričom nikoho nezaujímal … a niekto mohol stavať načierno na cudzom pozemku, okolo seba hromadiť smeti a nebezpečný odpad, a skončilo to tým, že mu štát – za spoločné peniaze postavil bývanie.
A v tom je podstata nechuti (nielen mojej) k rôznym menšinám, alebo migrantom. Platíme pravidelne, ale akosi vždy skončíme na okraji záujmu spoločnosti, a tí, čo jej dali minimum – stále naťahujú ruku a kričia – daj, daj ešte … a ak nedostanú, ihneď kričia o diskriminácii.
Kto a čo robí, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom, ma viac-menej nezaujíma. Tak isto ma nezaujíma, kto a s kým žije – je to jeho slobodná voľba. Ale som presvedčený, že každá voľba má aj svoje následky, a nevidím dôvod, aby následky individuálnej voľby jednotlivca riešila, alebo niesla spoločnosť. Pretože sa stále rozprávame (podľa slov dotknutých skupín osôb) o zdravých a samostatného rozhodovania schopných – ľuďoch.