Niekde padla otázka, ako je možné, že pri dnešných technológiách, obrovskom množstve príslušníkov rôznych bezpečnostných zložiek a prakticky neobmedzenom monitorovaní komunikácie je možné, že aj tak dochádza k rôznym útokom na európskom kontinente. Niektorí tvrdia, že napriek akejkoľvek snahe príslušníkov bezpečnostných síl sa nedá úplne vylúčiť útok fanatika, iní hovoria, že je to zámer, smerujúci k novému obmedzovaniu občianskych práv a slobôd. Kto má pravdu ?
Neviem, ale uznávam, že európsky kontinent sa pomaly a isto mení na – Kráľovstvo nepokoja. Rovnako uznávam, že ak sa niečo opakuje, sotva to bude náhoda. No napriek tomu si myslím, že za rôznymi útokmi na európskom kontinente nie sú fanatickí stúpenci Islamského štátu. Skôr si myslím, že to funguje ako v minulosti, keď sa teroristické organizácie hlásili aj k tomu, s čím nemali vôbec nič spoločného, ale dokonale to zapadalo do ich ideológie. A k vyjadreniam bezpečnostných zložiek po útokoch len toľko – je oveľa pohodlnejšie mať vopred daného vinníka, než tráviť týždne, mesiace alebo roky hľadaním pravdy, navyše pod tlakom verejnej mienky.
O skutočnej kvalite bezpečnostnej politiky EÚ najlepšie svedčia postoje členských krajín – hoci navonok sa snažia o demonštráciu spoločnej cesty za rovnakým cieľom, v skutočnosti už veľmi neveria v prostriedky, využívané Bruselom a viac-menej si potichu (aj napriek kritike) razia vlastnú cestu zaistenia vnútornej bezpečnosti. Vo svetle udalostí, ktoré pravidelne otriasajú európskym kontinentom, vyznievajú slová slovenských politických špičiek (najmä R.Fica) o potrebe účasti v jadre únie – doslova smiešne. Môžeme počúvať chválospevy na prijímanie rôznych smerníc a nariadení, ale je to len dymová clona, za ktorou sa skrýva nemilosrdná pravda – tento spolok jednoducho nefunguje. Dokazuje to aj opakované (a netrestané) zlyhávanie v otázke predaja toxických potravín, ktorým sú ohrozené milióny obyvateľov „spoločného európskeho domu“, a napriek tomu sa viac-menej nič nedeje. Čo je ináč v príkrom kontraste s mediálnym huriavkom pri zostrelení lietadla nad Ukrajinou, a neporovnateľnými rozdielmi v počte obetí spomínaných skutkov. Sotva sa totiž niekedy dozvieme pravdu o tom, koľko obetí mali na svedomí „jedovaté vajcia“ z Holandska.
Sloboda sa pomaly vytráca …
Zatiaľ len kde-tu občas začujem, že niekto zmenil svoje cestovné plány a rozhodol sa tráviť dni voľna na Slovensku. No niekedy to stojí za zamyslenie, pretože sa jedná aj o ľudí, ktorí majú cestovanie po svete doslova v krvi a popise práce, a napriek tomu sa zrieknu ciest, ktoré neraz dlhodobo plánovali. Občas sa vyskytne aj kuriózna situácia, keď namiesto dlhoročnej osobnej komunikácie prechádzajú „starí vlci“ na rôzne elektronické formy, hoci predtým často nechceli počítač ani vidieť, alebo ho nevedeli ani zapnúť. Nepokoj a obavy sú viditeľné, len sa zatiaľ snažíme tváriť, že sa nás to vlastne netýka – však sme na bezpečnom Slovensku, nie ? Iste, však o bezpečný pobyt na našom území sa nebijú ani utečenci z regiónov, zmietaných vojnou … no nemôžem si pomôcť, pripomína mi to také povestné – ticho pred búrkou.
Niektorí sa utešujú, že snáď v Nemecku neobháji svoje postavenie A.Merkelová (alebo ľudovo Merkel-baba), ale to sú márne nádeje. Nech bude na jej mieste ktokoľvek, v politike EÚ sa nič výraznejšie nezmení. Populácia na starom kontinente pomaly starne, a vďaka asociálnej politike „vyspelých“ krajín, medzi ktoré sa s takou hrdosťou zaradilo aj Slovensko, budeme v blízkej budúcnosti doslova odkázaní na migrantov. Napokon, možno to aj bol cieľ …
Príchodom „cudzieho prvku“ sa znižuje pravdepodobnosť rozpadu nového európskeho impéria, ktoré sa pomaly a ticho buduje. Minimalizuje sa možnosť národných „vzbúr“ proti vládnucim elitám, a rovnako sa minimalizuje možnosť ich úspechu … predsa len, spojenie komunít s rôznou mentalitou, náboženským presvedčením a spôsobom života, to je viac-menej vylúčené. Aj preto dnes „Kráľovstvo nepokoja“ vyhovuje … dnes sa mu vzpierajú len v Maďarsku a Poľsku …