14.augusta 1941 vznikol dokument s názvom “ Atlantická charta „, ktorý sa neskôr stal základom pre vznik charty OSN. Tento dokument vznikol ako spoločné prehlásenie USA a Spojeného kráľovstva.
(zdroj:wikipedia)
24.septembra 1941 podpísali tento dokument v upravenom znení aj zástupcovia ZSSR, Juhoslávie, Československa, Poľska, Belgicka, Holandska, Nórska, Grécka, Luxemburska, a Francúzska.
Vývoj po skončení II.svetovej vojny ukázal, že veľmoci, ktoré ho podpísali, majú viac-menej snahu o naplnenie jeho znenia len v prípade, ak to vyhovuje ich zámerom. Prvým signálom o skutočnom postoji veľmocí k tomuto dokumentu, ako aj nasledujúcim, bolo správanie veľmocí v otázke rozdeleného Nemecka. Napriek pôvodným dohodám o demilitarizácii Nemecka a spolupráci pri správe ustanovených okupačných zón došlo k spojeniu zón USA, Veľkej Británie a Francúzska, čím neskôr vznikla Spolková republika Nemecko (ďalej SRN), pričom sovietska okupačná zóna sa zmenila na Nemeckú demokratickú republiku (ďalej NDR). 23.mája 1949 vyhlásil K.Adenauer Základný zákon, ktorý vstúpil do platnosti ako Ústava SRN. Pretože Adenauer počítal v budúcnosti so zjednotením Nemecka, nepoužíval sa v súvislosti s týmto dokumentom termín „ústava“. Zahraničná politika ZSSR počítala so zjednotením Nemecka až do roku 1961. Po vzniku Berlínskeho múru sa však prestala touto myšlienkou akýmkoľvek spôsobom zaoberať.
Predzvesť studenej vojny
Konferencie v Jalte a Postupimi ukázali, že vzájomná spolupráca víťazných mocností bude po porážke Nemecka komplikovaná, alebo nemožná. Stalin trval na vzniku sovietskej „sféry vplyvu“ na územiach, ktoré boli oslobodené sovietskou armádou, či obsadené na začiatku 2.svetovej vojny. Chruchill a Roosewelt (neskôr Truman) mali predstavy o vytvorení jednotného systému, ktorý by zabezpečil mier a prosperitu (nielen) v Európe. Počas konferenecie v Jalte sa dohodol status Poľska, ktorého hranica mala byť na východe vymedzená Curzonovou líniou, pričom ostatné územia (jedna z príčin poľsko-boľševickej vojny 1919-1921) mali pripadnúť ZSSR. Západná hranica Poľska mala byť na úkor Nemecka posunutá až k rieke Odre. Neskôr bolo ešte rozdelené Východné Prusko, ktorého severná časť pripadla ZSSR a južná polovica Poľsku.
Postupimská konferencia definitívne potvrdila rozdielnosť stanovísk veľmocí, čo neskôr potvrdila aj Trumanova doktrína. Podstatou bol prísľub americkej pomoci krajinám, ktoré budú bezprostredne ohrozené komunistickou expanziou, a Marshallov plán na obnovu krajín, zničených vojnou. Jeho základným cieľom bolo vytvorenie hrádze proti šíreniu komunizmu v Európe. Keďže krajiny strednej a východnej Európy tento plán odmietli (pod nátlakom Kremľa), nakoniec sa uplatnil len v západnej Európe. Ako sa však neskôr ukázalo, aj Trumanova doktrína bola viac politickým vyhlásením, než reálnym prísľubom.
1953 … robotnícke povstanie v NDR
Necelých osem rokov po skončení vojny sa ukázalo, akú platnosť mali rôzne dohody na začiatku či konci konfliktu. 16.júna 1953 začala stávka stavebných robotníkov v Berlíne, ktorá prerástla do protestov na celom území NDR. Jej podstatou bola nespokojnosť s vývojom na území NDR, rôznymi ekonomickými problémami, ako aj nárokmi vlády, ktoré boli stanovené na základe kritérií, uplatňovaných v ZSSR počas diktatúry Stalina. Povstanie bolo potlačené sovietskymi vojskami, počet civilných obetí sa na strane povstalcov odhaduje do päťsto, vrátane tých, ktorí boli popravení ako vodcovia povstania. Okolo tisícdvesto ľudí bolo odsúdených na nútené práce.
Ironickým komentárom povstania sa stala neskôr báseň B.Brechta.
Potlačením povstania v NDR sa stala Atlantická charta (ale aj Trumanova doktrína ) bezvýznamným dokumentom, ktorého obsah nerešpektovali hlavní účastníci – sovietske vojská potlačili povstanie, ktorého účastníci nechceli nič iné, len lepší život … a ostatné veľmoci sa tvárili, že to nie je ich problém, a okrem vyhlásení pre médiá – neurobili nič. Ako sa malo neskôr ukázať, v nejednom prípade čakal podobný osud aj jej nasledovníka – Chartu OSN.
Pravdou však ostáva, že nikto nedokáže odpovedať na otázku, aký by bol vývoj, ak by signatári Atlantickej charty dodržali svoj záväzok … alebo by bolo naplnené znenie Trumanovej doktríny. Vzhľadom na vtedajší stav „zbraní“ – dal sa predpokladať ďalší, tentoraz pre celú planétu zničujúci konflikt ? Nevedno, ale možno raz zistíme, že nečinnosť nám zachránila – holú existenciu.
(zdroje:wikipedia, internet)