… ísť do školy v čase, keď sotva oschne šiesty vrúbok života, to nie je niečo, po čom by jeden túžil. Ale vtedy to neviete, ani si to neuvedomujete. Proste niekto rozhodne, ideš do školy a vy idete – cítite sa akosi väčší, silnejší, ba možno aj múdrejší než rovesníci, hoci nič z toho nie je pravda.
Deti sú kruté a vedia byť (kruto) úprimné. A podobne ako dospelí, nemajú v láske, ak niekto vyčnieva, akýmkoľvek spôsobom. Taký jedinec končí dvoma spôsobmi – buď je šikanovaný, alebo je izolovaný – to v prípade, ak vám chcú rovesníci niekde za rohom školy naložiť nerátaných a nielen na chrbát, no vzhľadom na váš vzhľad (a predpokladané možnosti) si akosi – netrúfajú. V mojom prípade platila tá druhá možnosť – nebol som vhodný terč na nejaké “poučenie” za rohom a tak trvalo pomerne dlhý čas, kým sa zlomili bariéry a získal som niekoľko kamarátov. Pravdou je, že hoci to nebýva zvykom, kamaráti zo základnej školy mi ostali podnes.
Tragédiou mojich školských čias bola – matematika. Akosi som nechcel pochopiť, že predpokladom na dobrú známku je uvedenie postupu, akým som dospel k správnemu výsledku. A tak bolo správnym výsledkom mojej študijnej snahy v matematike, že som býval z milosti ocenený za štyri mínus … na vysvedčení dlhé roky akýmsi zázrakom za tri … a jednotku z matematiky som dostal len dvakrát – v oboch prípadoch na prijímacích skúškach, za čo patrí nehynúcou vďaka mojej bývalej učiteľke (a neskôr profesorovi), že dokázali aj tak matematicky tupú hlavu, akou som bol ja – pripraviť na skúšky.
Opačnou stránkou môjho vzdelávania bola fyzika, telesná výchova a … áno, literatúra. Za posledné patrí nehynúca vďaka mojej mame, ktorá napriek môjmu vzdoru zvláčala knihy z každého konca republiky a nútila ma čítať ….
Vždy tvrdila, že gramatika sa ľahšie učí čítaním, než štúdiom pravidiel. Asi mala pravdu, pretože v týchto “disciplínach” som nikdy problémy nemal. Na napísanie školského slohu mi obvykle stačilo pätnásť minút a mohol som si byť istý, že horšie ako 1/2 určite neskončím. Zrejme to bol následok čítania hromady rôznej literatúry, kde sa zvykli ocitnúť aj veci, ktoré som síce prečítal – ale dodnes neviem, o čom som čítal.
Celkom ma bavil aj dejepis, ale tam som akosi nevedel padnúť do oka učiteľom, či neskôr profesorom. Príliš často a nanešťastie aj pomerne úspešne som sa s nimi hádal o rôznych veciach, a oni mi to neraz (na základe zákona padajúceho ho.na) poctivo vracali. Mojou výhrou bola konečná známka, ich výhrou bola moja tvrdá drina, keďže nároky boli oveľa vyššie, než u iných.
Napriek všetkej snahe som bol priemerný žiak i študent … možno trochu lepší, než priemerný, ale nič oslňujúce. Prečo ? Pre vlastné pohodlie a lenivosť.
Akosi mi stačilo byť medzi najlepšími v jedinom či dvoch predmetoch, a ostatné som mal (ľudovo povedané) na háku. Čo mi z čias školy ostalo ?
Asi chuť vedieť viac, než ostatní – samozrejme len v určitom smere, nie vo všetkom. Ostala mi chuť písať, ktorú som mal aj na škole … neraz doslova prehnaná, pretože aj za školských čias som komentoval všetko a všetkých, a to aj vtedy, keď bolo lepšie – čušať. Opisovanie ?
Netvrdím, že som neskúsil, hlavne v matematike. Ale v otázke slohu a vlastných úvah som na to nebol nikdy odkázaný. Citáty som používal len tam, kde sa im nedalo vyhnúť – rovnako to platilo aj v prípade rôznych udalostí, ako som poukázal jednému človiečikovi – ak je raz niečo 13.augusta, stojí to sedemsto životov a odohrá sa to niekde na Kamčatke – musí to byť tak, ak je to overený fakt. A mne neostáva nič iné, len verejne známu vec – citovať. Napriek tomu všade nechám stopu svojho názoru, a nehanbím sa priznať – táto časť pochádza odtiaľ a oná časť – od hentiaľ. Nikto si nemôže pamätať všetko … ale každý si môže informáciu nájsť, ak vie …
… čo hľadá … a ak vie, ako to chce použiť …
Márne chce niekto písať a tvoriť, ak nevie – čo chce tvoriť, ak nemá myšlienku a ak nie je schopný používať zdroje. Na nájdenie zdroja potrebuje autor hlavne vedieť, čo vlastne hľadá. A poznanie cieľa hľadania vyplýva z toho, čo sa kedysi naučil, spoznal či prečítal.
Aj preto patrí vďaka mojej mame, lebo ma naučila, že nemusím všetko nevyhnutne vedieť, ak si to viem v prípade potreby nájsť. Ak chcem písať o Rusku (pretože som údajne rusofil) poznám desiatky zdrojov, ktoré mi dajú základ. Podobne je to aj v iných témach – napríklad o Slovensku. Stačí chcieť … a nemať zatemnený pohľad rôznymi emóciami.
Kopírovanie a vkladanie ? Vraj je to všetko v učebniciach ? Dalo by sa, a niekedy to ani nejde inak – najmä vtedy, ak je nejaký citát v jazyku, ktorému nerozumiem. Chlap to má akosi ťažšie – ovláda materinský jazyk, potom obvykle nejaký školou vynútený (v mojom prípade ruština), nasleduje niečo, čo sa musel naučiť – napríklad pre prácu základy angličtiny, a nakoniec … no kto by mohol opomenúť základ dorozumievania, predsa ženský jazyk, nie ? Všetko je naozaj v učebniciach, a preto obsah môjho seriálu o Agresívnom Rusku zaujal … len čosi vyše dvetisíc ľudí v priemere, ak sa nemýlim. Tých dvetisíc ľudí nevie, že sa tieto veci nájdu v učebniciach ? Ale kdeže … vedia to, ale každým rozprávaním, každou zmenou pohľadu na udalosti sa môžu dozvedieť niečo nové. A každý môže nájsť niečo iné …o tom je opakovanie faktov o udalostiach a ich komentovanie.
… o vytváraní pohľadu na udalosti a ľudí. Ešte raz … vďaka mama. Vďaka za to, že nikto nemôže so mnou manipulovať prekrúcaním udalostí a faktov. Vďaka za to, že nie som odkázaný na memorovanie myšlienok iných …. vďaka za to, že sa nemusím chváliť cudzím perím.