Na začiatok priznávam, že ma na dnešný blog niekto iný inšpiroval, presnejšie autor, ktorý často píše o všetkom, ale skoro nikdy nepovie – nič. Objavilo sa však niečo s názvom „Progresívne Slovensko“, a keďže to pravidelne zaznieva z rôznych kútov, rád by som povedal pár slov.
Nechcem, aby to autori vízie Progresívne Slovensko (ďalej PS) brali negatívne, ale som presvedčený, že nielen ja mám už plné zuby rôznych mimovládnych organizácií, občianskych združení a iných parazitických úkazov na slovenskej spoločenskej scéne. Česť výnimkám, ktoré si plnia konkrétne ciele a napríklad pomáhajú zdravotne postihnutým alebo dôchodcom, ale kedykoľvek vidím niečo spojené s politikou a riadením štátu, vždy odtiaľ nakoniec vykuknú persóny, ktoré sa roky či desaťročia (slovami bývalého GP) pregrciavajú a trtošia, aby nemuseli poctivo pracovať – a zatiaľ vždy a všade dokázali spoľahlivo zabrzdiť akýkoľvek projekt, nech bol akokoľvek zaujímavý a perspektívny.
Ale späť k podstate – k víziám PS. Otvoril som si dokument, ktorý obsahuje pracovnú verziu ich vízie. Podľa autorov vízie by malo Slovensko konečne vykročiť z tieňa postkomunizmu a stať sa krajinou s budúcnosťou. S touto vetou môžem súhlasiť, no asi sa môj pohľad autorom nebude páčiť.Nepochybujem, že na Slovensku leží tieň komunizmu a jeho pohrobkov, a nesmierne ho ťaží. No je to úplne z iných dôvodov, než oficiálne tvrdia. Pádom komunistického režimu a osamostatnením Slovenska sme nastúpili na cestu, kde nie je dôležitý človek, občan či národ, ale len výhradne – zisk a spoločenské postavenie. Je celkom pochopiteľné, že sa opakovane objavujú myšlienky o potrebe vymretia dvoch-troch generácií, ktoré si pamätajú časy socialistického hospodárskeho modelu, a sú schopné pripomenúť, že nie všetko je tak, ako sa dnes oficiálne tvrdí. Ťažko sa zmieriť s tým, že údajne krachujúci ekonomický model dokázal budovať priemysel so službami pre obyvateľstvo, že výrobné závody dokázali z vlastnej činnosti investovať aj do výstavby školských či zdravotníckych zariadení, alebo bytovej výstavby. Ťažko sa chápe, že mali vlastné rekreačné zariadenia, kde za lacný peniaz poskytovali možnosti na oddych pre vlastných zamestnancov. A ešte ťažšie sa znáša poznanie, že napriek tomuto (nezodpovednému) hospodáreniu končila štátna pokladňa obvykle s vyrovnaným rozpočtom, o čom generácie „zodpovedných“ politikov dodnes len hovoria a snívajú. Áno, tieň komunizmu a socialistického hospodárenia je naozaj ťažký …
Rozširujeme mestá a budujeme cesty … k tejto vete dodám len toľko – áno, je to vidieť, len treba niečo dodať – nové cesty sa budujú a staršia sieť komunikácií sa postupne – rozpadá. A takého obyvateľa Poltára, Tisovca, Revúcej alebo Krupiny, toho asi nezaujíma stav diaľnice, ktorá je úplne mimo jeho potrieb, ale skôr stav ciest, ktoré denne používa …
Sme ako člen eurozóny na ceste do tvoriaceho sa jadra európskej integrácie ? Desivá myšlienka, pretože podstatou európskej integrácie je vytvorenie európskeho superštátu na úkor národných štátov, a koncentrácia moci do jediného centra. Už len tento cieľ stačí na zamyslenie, aká je budúcnosť samostatného Slovenska v rámci EÚ, a prípravu plánu B pre prípad, že bude ďalej pokračovať príprava k návratu na pozície c.k.monarchie, či Svätej riše rímskej, národa nemeckého. Najčastejšie o perspektívnosti tohto plánu hovoria ľudia, ktorí v 90.rokoch vehemetne bojovali proti federácii s centrom v Prahe, ale dnes im nevadí presne to isté, s centrom v Bruseli. Kedy klamali – vtedy alebo teraz ? Môj názor – klamú vždy a menia len dôvody, prečo klamú.
Stratené dekády komunizmu a mečiarizmu, vstup do EÚ a NATO ako posledný modernizačný projekt ? Moja otázka znie, keď boli teda roky komunizmu stratené, prečo sa ich výsledky privatizovali za miliardy, prečo roky plnili štátny rozpočet, a prečo sa dodnes byty, ktoré boli vybudované v tej ére, predávajú za násobky súm, ktoré boli kedysi potrebné na ich obstaranie ? Prečo sa počas tých stratených rokov dokázalo počas jediného roka vybudovať viac, ako sa neskôr vybudovalo za štvrťstoročie ? Prečo sa vtedy dokázala udržiavať umelá zamestnanosť a dnes si musíme pracovné miesta kupovať ?
Nespochybňujem, že počas éry socializmu bolo veľa vecí, ktoré pôsobili doslova absurdne. Či už sa jednalo napríklad o boj proti ľavákom na školách, alebo povinné ideovo-politické vzdelávanie. No na druhej strane – nie je absurdné, že prídem dnes na poštu, aby som odoslal smiešnu sumu peňazí a musím sa preukázať občianskym preukazom ? Pretože v komunistickom (policajnom) štáte sa musel identifikovať len príjemca, nie odosielateľ. A to je len jedna z absurdností …
Hrdosť tatranského tigra ??? Na čo máme byť hrdí ? Na úplnú devastáciu ekonomiky, prerod Slovenska na montážnu dielňu Európy v najnestabilnejšom priemyselnom odvetví, ilustrovanú žobráckou mzdou, za ktorú by v domovských krajinách korporácií nezdvihol robotník ani nohu z postele ? Máme byť hrdí na to, že cenovo sme dobehli, ba často aj predbehli vyspelú Európu, ale platové podmienky sú na úrovni polovice 90.rokov, a úplne iných cien ? Máme byť hrdí na rozvrátené školstvo a zdravotníctvo, katastrofálny úpadok verejných služieb, a všetko sprevádzané rastom poplatkov a schvaľovaním nových poplatkov ? Máme byť hrdí na to, že s odstupom času sa pravidelne prizná – tu a tam sa vyrobili či doviezli na naše územie toxické potraviny, ohrozujúce zdravie a život obyvateľstva, pričom jedinou reakciou zodpovedných je nezrozumiteľné bľabotanie a nafukovanie svalov, hoci musia nosiť plienky, aby to vôbec vedeli vysloviť ? Pretože o naplnení ich slov môže snívať – len blázon.
___________________________
K tejto téme sa ešte vrátim, zatiaľ som si vybral len pár slov z úvodu. Parafrázujúc však slová iného autora, otcom pokroku v Európe nemôže byť krajina, ktorá nevie riadiť ani vlastnú ekonomiku … predstava, že motorom pokroku má byť krajina, ktorej verejný dlh presahuje 90% HDP, je rovnako desivá – ako menovanie pedofila do funkcie riaditeľa v materskej škole. A nemôžem si pomôcť, ale súčasný stav na európskom kontinente sa viac približuje k stavu v 30.rokoch 20.storočia, než by mal ilustrovať svetlú budúcnosť …
A ešte niečo … čo začína klamstvom, sotva môže skončiť – úspechom.