… si niekto urobí zo svojej odlišnosti zbraň a začne ňou biť okolo seba, aby si všetci všimli – pozrite, to som ja a som … iný ako vy …
Keď som chodil do školy, odlišnosti sa neriešili, alebo riešili v nezmysloch – napríklad vo vysvetľovaní súdružky učiteľky, že byť ľavák, to je no-no-no a treba pekne chytiť pero či ceruzku do pravej ruky. Musím priznať, „pokrokovosť“ myšlienky sa na mne podpisuje dodnes, vo forme dokonalého chaosu v končatinách, keď niečo robím pravou a iné ľavou rukou. Cynik by povedal, že nemám čo banovať, keďže „pokrok“ sa podpísal aj na súdružke učiteľke, keď po revolúcii išla krížom cez neosvetlenú cestu a objavila hlupáka, ktorý poznal na luxusnom aute plynový pedál, ale nepoznal predpisy, platné pre pohyb v meste … našťastie to dopadlo dobre, pretože súdružka učiteľka strávila v nemocnici pár mesiacov a išla domov … oveľa lepšie, než ja – keďže chaos v končatinách budem mať doživotne, ale to je akosi o inom.
V každom prípade, nevadilo nám, ak sme mali v triede Cigána (vtedy to ešte neboli Rómovia), skôr sme kvitovali, že našou triedou úspešne prešiel do triedy o – rok mladšej, prípadne niektorí zvedavci chodili na toalety obdivovať jeho „vybavenie“ … a to bolo asi tak všetko. Ale ináč sme boli kolektív … ako to už na škole býva. Niektorí to mali doma skvelé, iní problémové … niekomu sme dali desiatu a niekto nám doniesol žuvačky, aké neboli u nás v obchodoch, ale jeho tato chodil na tirke. Keď už o tých žuvačkách, kedysi sa predával v drogérii Sevak, a hoci to nejako extra nechutilo, bolo to modré a páčilo sa … aj keď na Pedro to rozhodne nemalo. Z času na čas nám rodičia kúpili v cukrárni Pepsi (vtedy to ešte chutilo skvele a každý sa tešil na ten prvotný, pálivý pocit v nose, ktorý je dnes už len spomienkou), a mali sme srdečne „na háku“, či sú v obchode pomaranče alebo banány, pretože stačilo vyliezť na nejaký strom v okolí, a bolo ovocia požehnane – jablká, hrušky, slivky … alebo niečo iné, na tom nejako nezáležalo, a v najhoršom prípade sme „platili“ rýchlym presunom na toalety, nič viac. Aj na ten strom sme liezli kolektívne – schopnejší do koruny a poslabší chytali pod stromom.
Dnes ? Zabudnite … ten je bohatý, ten zase chudobnejší … ten je taký a henten onaký … a do toho spustia melódiu sprostáci v parlamente, ktorí chcú robiť zákony pre všetkých, hoci nevedia ustrážiť ani vlastné, lepkavé ruky …
Kedysi sa hovorilo, že nevadí, ak si sprostý – stačí vedieť hulákať a môžeš ísť za policajta. Dnes je táto myšlienka modernizovaná – nevadí, ak si sprostý, stačí byť bohatý a ovládať rektálny alpinizmus, a môžeš byť – poslancom. Treba uznať, niečo na tom bude, ako na tej myšlienke. Aj tu sa prejavuje pokrok, policajt musí mať dnes školy, poslancovi stačia – peniaze a známosti.
Dnes nám po uliciach pochodujú inakší, mlátia nás svojou rozdielnosťou ako zbraňou a vykrikujú, ako sa vlastne pri nás zle majú. Čudné, pretože doba pokročila a už nikto sa ich nesnaží „vyliečiť“, ani zatvárať do liečební … a aj tak nie je dobre. Nikto sa do nich nestará, nekomentuje ich spôsob života a aj tak nie je dobre. Neviem, svet sa postavil na hlavu …
Ach, aká bola tá doba nášho detstva zlá, keď bol v každom vchode domu eštebák a sledoval, čo a kto robí. Aká je tá doba dnes fajn, keď namiesto eštebáka máme kamery, a robia presne to isté … ako je nám fajn, keď nikto nelezie počas našej neprítomnosti do bytov a nemontuje ploštice do stien, aby mohol počúvať … prečo by to aj robil, keď dnes sa monitoruje a odpočúva všetko a … všetci, nie ?
… tá odlišnosť, to vám je naozaj zbraň … niektorí tvrdia, že ak nás bijú žltomodrým obuškom, na ktorom je napísané EÚ, je to lepšie, ako keď bol ten obušok červený a svietilo na ňom – CCCP.
Neviem, podľa mňa obušok ako obušok … asi nechápem pointu veci. Ako nechápu moji „fanúšikovia“, ktorí si chodia liečiť svoje problémy pod moje blogy a vypisujú nezmysly, úplne od veci. Niekedy naozaj súhlasím, že niektorým ľuďom škodí gramotnosť viac, ako cyankáli v čaji na raňajky. V tom sa vlastne nič nezmenilo, ani čas nepomohol.
Spomínam si na spolužiaka, ktorý ma roky nenávidel len preto, že som chodil na rôzne súťaže, a nemal problém s knihami – často som si pamätal celé odstavce, čo mi skôr škodilo, než pomáhalo … ale on ma za to nenávidel. Pritom bol až na rodný jazyk oveľa lepším žiakom a študentom, než ja … ale čas a doba ukázali, že naozaj sú ľudia, ktorí majú veľa a napriek tomu závidia tým, čo majú oproti nim – omrvinku. Dodnes ich myslenie nechápem …
Nechápem, prečo sa niektorí potrebujú za každú cenu predvádzať, prečo nevedia žiť sami so sebou a potrebujú k svojmu životu smutné, večne ich ľutujúce publikum. Veď ak by sme mali mať pravidlá pre každého, kto sa nejako líši … dajte pokoj, už aj predstava niečoho podobného pôsobí tragicky. Však zakaždým sa objaví niečo nové, neznáme a skúste si predstaviť, ako čomukoľvek novému prispôsobujete pravidlá. Jeden by sa zbláznil, nie ?
Nie, byť iný rozhodne nie je tragédia. Tragédiou je, ak má niekto neustále potrebu upozorňovať na to, že je iný. V úprimnej spoločnosti sa tomu hovorí duševný problém, v pokryteckej spoločnosti, plnej práv a slobôd sa takáto kvalifikácia – zakazuje. Asi nebude náhoda, že vymizla politická satira, či sú neprípustné vtipy o Cigánoch, Škótoch, blondínkach a podobne. Hlavne, ak ostaneme – demokratickou a slobodnou spoločnosťou … v jadre „lajna“.