Podnikatelia na Slovensku sa v poslednom čase sťažujú na nedostatok pracovnej sily. No, presnejšie by sa skôr dalo povedať, že si konečne začali ľudia na Slovensku vážiť svoj čas, zdravie, rodinu – a nenechajú sa už dehonestovať tvrdou drinou za žobrácku mzdu …
Zlaté časy praktík, kde s prižmúrenými očami kontrolných orgánov pracovali ľudia desať-dvanásť i viac hodín denne, pričom dostávali mzdu za osem, niekde deväť hodín, sa jednoducho poberajú do minulosti. Aj v lokalitách, kde som ešte pred nedávnom počul hovoriť o zásade „každá práca je dobrá, len nech nejaká je“ – už ľudia uvažujú, akú prácu a hlavne za akých podmienok vezmú. Vidím to aj v našom regióne, kde je čoraz ťažšie zohnať pracovníkov do rôznych obchodných reťazcov, hoci ešte nedávno sa aj o tieto miesta uchádzalo viac ľudí, než mohli prijať.
Nemôžeme sa diviť – ak má niekto pracovať za mzdu, z ktorej mu po odčítaní rôznych nákladov (cestovné, strava a podobne) ostane menej, než tvorí sociálna dávka – nebude mať záujem. A nech príde k akýmkoľvek legislatívnym zmenám, záujem mať aj tak nebude.
Zlostné či niekde aj doslova cynické reakcie niektorých podnikateľov sú pochopiteľné. Mnohí si za dve desaťročia zvykli, že zamestnanec nie je človek, ale len ľahko nahraditeľná položka v zozname výdavkov, ktorú v prípade potreby ľahko nahradia – však za dverami stoja desiatky iných. Našťastie, nemáme tridsiate roky minulého storočia a ľudia majú dostatok informácií. A možno sa blíži čas, aby podnikatelia splatili dlh voči tým, ktorých roky zdierali, ničili im zdravie alebo aj rodiny. Iste, mnohí sa dnes utiekajú k nádeji, spojenej s dovozom pracovnej sily, ale nech si myslia čokoľvek – týmto smerom cesta nevedie. Dočasne sa možno problém vyrieši, ale nakoniec sa objaví v oveľa väčšom rozsahu.
Mnohí nechápu, kto má naozaj cenu a kto nie. Človek s pevnými väzbami k nejakej lokalite je totiž oveľa spoľahlivejším zamestnancom, než akokoľvek vzdelaný „vandrák“, ktorý svoju prácu predáva najvyššej ponuke a všade zotrvá len dovtedy, kým sa mu to vyplatí, alebo nenájde niečo lepšie. V konečnom dôsledku podobná stratégia zamestnávania (teda privandrovalcov) znamená pre zamestnávateľov oveľa vyššie náklady, než v prípade, ak by za prácu domácemu platili naozaj primeranú mzdu, zodpovedajúcu jej náročnosti a kvalite.
Nepáčia sa mi však ani legislatívne opatrenia, kde sa politické špičky snažia zvyšovať minimálnu mzdu nariadeniami …
Za správnejšiu cestu by som pokladal vytvorenie motivačného systému pre zamestnávateľov. Niečoho na spôsob zásady – čím menej platíš pracovníkovi, tým viac zaplatíš štátu a tým menej (možných) benefitov sa ti prizná. Systému, ktorý by naučil podnikateľov chápať, že kto málo zarába, je neskôr odkázaný v dôchodkovom veku na pomoc štátu a tí, čo málo platia, sa musia podieľať na financovaní týchto zvýšených výdavkov. Pretože zvyšovanie hranice dôchodkového veku nie je systémovým riešením, navyše komplikuje možnosť zamestnania pre dorastajúcu generáciu (dôchodcovia či ľudia pred dôchodkom sú lacnejší), respektíve tento postup slúži politikom na zamaskovanie nepríjemnej pravdy, že na prelome storočí sociálne fondy rozkradli na ozdravenie bánk, ktoré neskôr odpredali zahraničným špekulantom za lacný groš.
Nie je náhoda, že najhoršie platia tí, čo sa inde hrdia obrovským majetkom … a dnes nie je náhoda, že ľudia majú toho plné zuby a (konečne) hľadajú rozumné riešenia, ako si zaistiť obživu …