Keď ma zvolia, budeš vicišpánom …. nuž, Ján Lunter má pravdu, každý potrebuje okolo seba kolektív ľudí, ktorým môže dôverovať, ale sotva sa dá nazvať krokom správnym smerom nápad, ktorý predtým všetci ohnivo kritizovali u jeho predchodcu – teda výroba funkcionárov z rodinných príslušníkov. A je úplne jedno, či sa bude jednať o jeden prípad, alebo niečo viac …
Pokiaľ bolo niečo neprijateľné u Kotlebu, nemôže to byť akceptované u Luntera. Hoci, priznám sa, oveľa viac ma sklamalo prvé vystúpenie budúceho šéfa samosprávneho kraja, než jeho nápad, čím poveriť syna. Podnikanie a politika sú dve rôzne veci, a ak sa nechce Lunter utopiť vo funkcii, bude musieť tvrdo pracovať na svojej rétorike. Pretože politik, ktorý má problém s vyjadrovaním na verejnosti, bude veľmi ťažko presadzovať svoje vízie. A pri pohľade na množstvo atakov, ktorým dodnes čelil predseda parlamentu A.Danko pre niektoré neveľmi vhodné vyjadrenia, sa nedá pochybovať, že niečo podobné môže postihnúť aj Luntera. Ľudia na Slovensku sú často zlomyseľní …
Sobotňajšia poprava politických strán môže skončiť oveľa väčším fiaskom, než sa môže na prvý pohľad zdať. Prehrali všetky do jednej a nič na tom nemení ani zdanlivý úspech kandidátov, ktorých podporili strany súčasnej opozície. Výpočty hovoria jasnou rečou – na celej čiare zvíťazili nezávislí kandidáti, a strana M.Kotlebu aj napriek jeho porážke v boji o ďalšie funkčné obdobie v kresle šéfa kraja – posilnila. Stačí spočítať hlasy, ktoré získala na celom Slovensku … síce nestačili na získanie poslaneckých mandátov, ale na druhej strane by podobná podpora v parlamentných voľbách mohla viesť k nepredstaviteľnému výsledku. Takže namiesto prázdnych úvah, kto bude zástupcom, by sa mal v prvom rade sústrediť J.Lunter na zjednotenie síl – najprv v zastupiteľstve banskobystrického kraja, kde by mal zoskupiť nezávislých poslancov, vytvoriť jednoliatu skupinu spolupracovníkov, idúcich za spoločným cieľom a tak oslabiť diktatúru „štandardných“ politických strán, ktorých zástupcov zaujíma občan len pred voľbami. Súčasne by mal nechať vypracovať audit hospodárenia kraja za M.Kotlebu, ale nemal by sa pritom nechať vliecť požiadavkami médií a zástupcov zdiskreditovaných politických strán. Či sa nám to páči, alebo nie – dnes nemáme v parlamente strany, ktoré by nemali členov so špinou za nechtami. A niektoré majú členov s rukami, zaliatymi v betóne špiny.
Či si to pripúšťame alebo nie, máme veľmi málo času. Pretože prípad Katalánska jasne ukazuje, že Bruselu sú národné záujmy ľahostajné, ak nekorešpondujú s jeho záujmami. A predpokladám, že nikto sa nechcem zobudiť v reinkarnovanej forme Rakúsko-Uhorska.
Ak nám niekto odkazuje, že môžeme byť členmi únie len v prípade, ak sa bezvýhradne podriadime príkazom a nariadeniam z Bruselu, je našou povinnosťou, aby sme sa vzopreli a jasne deklarovali – spolupráca áno, ale poddanstvo nie. Pretože jedného dňa môžeme zistiť ťarchu oveľa väčšieho jarma, než kedykoľvek predtým. A nenamýšľajme si, že v prípade potreby môžeme predsa z únie vystúpiť, ako v súčasnosti Veľká Británia. Nie je to pravda. Postavenie Londýna je špecifické a aj napriek zdanlivo ostrej rétorike potrebuje Brusel Londýn a nie naopak. Akýkoľvek nátlak voči Londýnu nepresiahne verbálnu formu, a jeho jediným cieľom je odstrašenie iných prípadných adeptov od podobného rozhodnutia. Ale rozhodne sa nedajú čakať akékoľvek reštriktívne opatrenia zo strany Bruselu voči Londýnu. Pretože niečo podobné si Brusel nemôže dovoliť, a to ani vo sne.
Lenže niečo podobné zo strany menších štátov, napríklad Slovenska, by skončilo úplne inak. Tvrdým ekonomickým vydieraním, a nedali by sa vylúčiť ani iné opatrenia. A je celkom možné, že by sa vymyslel aj dôvod na tvrdší zásah, možno aj vojenský. Netreba zabúdať, že Brusel sa dodnes nedokázal vymedziť ani voči zločinnej agresii administratívy G.Busha voči Iraku, ktorá prišla na základe vymyslených príčin, a stála životy desaťtisícov ľudí. Nedokázal sa vymedziť voči krviprelievaniu v Kyjeve, kde vystrájali banderovskí pohrobkovia, či vraždeniu v Odese. Prečo ? Pretože to nebolo v súlade s jeho záujmami.
Čo to znamená pre Slovensko ?
Namiesto nezmyselného tanca nad fiktívnym víťazstvom súčasnej opozície (čo je naozaj nezmysel) treba začať pracovať na obnove nezávislosti a samostatnosti štátu. A treba s tým začať práve na úrovni samosprávnych krajov. Vrátiť ľuďom hrdosť na to, čím sú a odkiaľ pochádzajú. Vysvetliť im, že európanstvo je nezmysel a podvod, snaha o zbavenie národnej identity a rozpustenie národa a jeho tradícií v akomsi hnojisku mocenských záujmov. Európsky národ neexistuje, je to nezmysel. Je to nástroj, ktorý má umožniť vládnuť úzkym elitám, a neohrozovať ich tým, čo dnes bezočivo nazývajú – nacionalizmom. Lenže vlastenectvo a nacionalizmus majú veľmi málo spoločného. Skoro nič. Vlastenec je hrdý na svoje korene a nemá potrebu sa povyšovať nad iných. Chráni si len vlastnú identitu a jej znaky.
A nezabúdajme – extrémizmus sa od nepamäti viezol na vlne nespokojnosti ľudí, ktorých potreby boli vládnucimi elitami ignorované, alebo odsúvané na vedľajšiu koľaj. Diktátori sa nedostávali k moci náhodne. Obvykle ich dostávala k moci túžba utláčaných aspoň čiastočne oplatiť „dobroty“, ktorými ich zaplavovali elity, čo sa pravidelne vymklo z rúk a končilo nevábnym výsledkom – či už to bola francúzska revolúcia na sklonku 18.storočia, ktorá dostala k moci Napoleona, alebo boľševická revolúcia v Rusku na začiatku 20.storočia, ktorá dostala k moci Stalina, či hospodárska kríza 30.rokov minulého storočia, ktorá dostala k moci Hitlera. Beštie neprichádzajú k moci náhodne … len vedia využiť vhodné chvíle na jej uchvátenie.
Problémom Slovenska nie je Kotleba. Pretože Kotleba je len príznak choroby, ktorá zachvátila Slovensko.
Choroby, ktorá dostala k moci rôznych darebákov, kamarátov ľudí z mafiánskych zoznamov, klamárov, kariéristov, názorových akrobatov, či iného spoločenského odpadu. Dnes reprezentujú Slovensko ľudia, ktorých naši otcovia a dedovia označovali jediným slovom – zberba. Ľudia s tulením syndrómom, po ktorých nenájdete nič, čo by stálo za zmienku, ale sú skalopevne presvedčení, že bez nich Slovensko zhynie. Ľudia, ktorí sa včera kolenačky plazili pred Kremľom, a dnes robia to isté pred Bruselom. Naozaj ich môžeme pokladať za niečo, na čo by sme mali byť hrdí ?
Slovensko môže byť právnym štátom, ak budú o pravidlách rozhodovať občania Slovenska, a dozerať na ich dodržiavanie budú – občania Slovenska. Slovensko nebude nikdy právnym štátom, ak bude určovať pravidlá niekto iný a občania Slovenska budú mať len poradný hlas, ktorý možno – ignorovať. Ľudové hlasovanie je najvyššou formou prejavu názoru občana, a ak ho niekto môže pokojne ignorovať – nežijeme v občianskom a slobodnom štáte, ale diktatúre. Tešíte sa zo slobody cestovania ? A nikdy vám nenapadlo, že vám ju niekto dal len preto, aby ste si nevšimli, že ho zaujímajú len vaše dane a poplatky – a ináč mu je váš osud ľahostajný ?