Pred storočím sa pomaly chýlila ku koncu prvá svetová vojna, konflikt spustený hlavne nemeckými záujmami a iniciovaný pod zámienkou vraždy habsburského následníka trónu. Vtedy ešte nikto netušil, že nemecké záujmy budú stáť za iným konfliktom, ktorý uvrhne európsky kontinent do ešte väčšieho krviprelievania, a jeho priamym následkom ideologické rozdelenie kontinentu na dlhé desaťročia.
Dnes, necelé storočie po skončení prvej svetovej vojny, sa dostávame do situácie, keď každý kritik európskej únie je automaticky nálepkovaný ako extrémista. Stačí prejaviť akúkoľvek formu vlastenectva, a okamžite skončíte vo vreci niečoho neprijateľného, čo sa okrem extrémizmu označuje aj inými slovami, napríklad ako nacionalizmus. Prečo ?
V jednom z predošlých blogov som spomenul, že tragédiou autorov európskeho superštátu pod nemecko-francúzskym dáždnikom sú ľudia, ktorí akosi nevedia držať nepríjemné informácie v tajnosti a príliš často a nepremyslene sa prerieknu, ako nedávno M.Schultz. Otvorene povedal, že plány na európsky superštát pokladá za jediné správne riešenie budúcnosti Európy, a kto ho odmietne – bude musieť opustiť úniu. Iste, dnes nemá dostatočnú podporu, aby svoje plány presadil, napokon neuspel ani v nemeckých voľbách. Nehovoriac o tom, že prepojenie Nemecka a Francúzska v úlohe vedúcich krajín únie a budúceho plánovaného európskeho superštátu je ľahko priehľadným manželstvom z rozumu. Berlín potrebuje Paríž len preto, že samostatne by nemal žiadnu šancu na realizáciu svojich plánov o európskom superštáte, predsa len národy starého kontinentu si pridobre pamätajú, aké „dobroty“ plánovali svojho času (nielen) architekti Tretej ríše.
V minulom storočí bola Európa zmietaná fašizmom a komunizmom. Dnes sa ukazuje ešte nebezpečnejšia ideológia, ktorú by sme mohli pomenovať známym falošným slovom – európanstvo. Alebo ešte presnejšie – euroextrémizmus.
Kto akokoľvek kritizuje úniu, alebo odmieta plány jej predstaviteľov – je nepriateľ. Kto odmieta byť nepriateľom nepriateľov predstaviteľov únie – je nepriateľ. Kto stavia vlastenecké cítenie nad pochybnú ideu akéhosi európanstva – je nepriateľ. Kto odmieta čokoľvek, čo navrhnú predstavitelia únie, vrátane nebezpečnej konfrontačnej politiky (nielen) s Ruskom – je nepriateľ. Nič nedokáže lepšie ilustrovať zvrátenú a nebezpečnú cestu, ktorou sa dnes európsky kontinent uberá. Nehovoriac o tom, že nech hovoria podporovatelia únie čokoľvek, Nemecko nie je od konca druhej svetovej vojny slobodnou krajinou, dodnes je doslova posiate americkými (okupačnými) základňami, a nemecká politika je priamo závislá na americkej politike. Keď sa pozrieme na posledné štvrťstoročie, nemôžeme poprieť, kto má na svedomí prevažnú väčšinu krvavých konfliktov vo svete. Je to politika Bieleho domu, a podriadenie jeho nemeckému vazalovi by bolo nebezpečnou cestou, ktorá by sa Európe nemusela vyplatiť.
Plne chápem, že súčasné slovenské politické elity nemajú vzťah k Slovensku, niektorí pokladajú slovenský národ len za dojnú kravu, iní sa netaja, že kto zaplatí – ten má pravdu. Aj keď to zatiaľ otvorene nepriznajú, v obave zo straty spoločenského postavenia a pohodlného príjmu. No v zásade sú to len ľudia, ktorých cudzie osudy vôbec nezaujímajú, a Slovensko je pre nich slovom – nič viac. Aj preto s takou ľahkosťou hovoria o kočovaní ľudí za prácou, a kritizujú ich za neochotu opúšťať to, k čomu majú prirodzené väzby.
Prirodzené väzby medzi ľuďmi zmenšujú možnosť manipulácie s nimi … je tak pochopiteľné, že tento stav nevyhovuje tvorcom európskeho superštátu … pre svoje ciele potrebujú beztvarú ľudskú masu, dokonale ovládateľnú, ktorá by ich nemohla nijakým spôsobom ohroziť …
Mentalita národa sa nemení. Vzťahy v rámci únie neboli a nebudú nikdy rovnocenné, napokon ani to nebolo cieľom jej vzniku. A mali by sme sa vždy pri pohľade na dianie v únii, pri výkrikoch po jej kritikoch a oponentoch jej plánov, že sú extrémisti … zamyslieť. Pretože kritikov vidím mnoho a v nejednom prípade majú pravdu, ale málokedy vidím to, že by kričali niečo, čo im často mnohí naliepajú – podriaďme sa niekomu inému (napríklad Moskve). Drvivá väčšina kritikov chce európsku spoluprácu, nie však podriadenie záujmom akejkoľvek veľmoci, a už vôbec nie – konfrontáciu. Chce však spoluprácu, ktorá bude obojstranne výhodná, a medzi partnermi, ktorí sa vzájomne rešpektujú a dokážu akceptovať aj vzájomne rozdielne postoje.
A nemali by sme ani ignorovať fakt, že zásluhou nepremyslenej, či skôr agresívnej politiky predstaviteľov únie dnes susedíme so štátom, ktorý je zmietaný občianskou vojnou. A nie je to jediný štát, ktorého osud negatívne ovplyvnila (konfrontačná) politika únie.
Extrémisti dnes sedia (skôr) – v Bruseli …