Parafrázujúc slová treťotriedneho, kedysi naozaj mienkotvorného denníka – radšej Slovensko bez únie, než diktatúra únie – na Slovensku …
Iste, v danom denníku napísali, že radšej únia bez Poľska, než s poľskou diktatúrou. O tom, či sa schyľuje v Poľsku k diktatúre, by vedeli najlepšie povedať samotní Poliaci. K čomu sa však zjavne schyľuje, to je poľská cesta väčšej nezávislosti na rozhodovaní Bruselu, teda niečo, čo dodnes vyvoláva nočnú moru u predstaviteľov únie – tzv. maďarská cesta. Alebo jednoducho cesta V.Orbána, ktorý robí politiku po vzore lídrov únie a rešpektuje len tie rozhodnutia Bruselu, ktoré mu vyhovujú. Ak sa mu nepáčia, jednoducho ich pod rôznymi zámienkami – ignoruje. A tvári sa, že on by ich aj chcel rešpektovať, ale národ by mu to neodpustil – a on predsa nemôže ísť proti vlastnému národu, nie ?
Medzi snom o Veľkom Poľsku (akejsi novodobej verzii poľsko-litovskej únie) a snom o Veľkom Maďarsku naozaj nenájdeme veľa rozdielov. Obidva národy majú naozaj bohatú minulosť, a kedysi vedeli hýbať dianím na európskom kontinente, a byť v rovnocennej pozícii s veľmocami. Presnejšie – rovnocenne pôsobili hlavne vtedy, ak to veľmociam vyhovovalo. Koniec býval obvykle rovnaký, podľa hesla – po použití zahoď. Možno sa poučili a možno nie – to ukáže budúcnosť. Ale opäť žijú svoj sen z minulosti, a opäť veria v jeho naplnenie.
Akurát dôvody, prečo sa to dnes proeurópskym silám nepáči, sú úplne iné …
Varšava a Budapešť sú dnes neželaným vzorom pre iné krajiny, že sa Bruselu dá vzoprieť, ba často je možné aj Brusel prinútiť, aby sa vzdal svojich plánov. Platí to najmä v prípade Budapešti, ktorá svoj postoj v otázke utečencov nezmenila ani napriek rôznym vyhrážkam zo strany predstaviteľov únie, a často deklarované represívne opatrenia, ktoré ju mali prinútiť k zmene postoja, ostali skôr vo verbálnej rovine. V.Orbán veľmi rýchlo pochopil, že najlepšou zbraňou proti neprijateľným príkazom je náznak zbližovania či užšej spolupráce s Kremľom, a vie túto zbraň šikovne využívať podľa potreby.
Podobne sa začala správať aj Varšava, samozrejme odmysliac si akékoľvek koketovanie s Ruskom. Skôr využíva príklad britského referenda ako argument, že rada bude s úniou spolupracovať, ale určite nemieni – bezvýhradne poslúchať a slúžiť. A v prípade akéhokoľvek rozporu naznačuje, že sa dokáže bez priameho podielu na politike Bruselu zaobísť úplne rovnako, ako oveľa vplyvnejší Londýn. Je pravdou, že v prípade Varšavy je Brusel oveľa tvrdší, než v prípade Londýna – no výsledky jeho politiky sú rovnako chabé. A podobný jav vidieť nielen v prípade Varšavy … už sa pomaly a čoraz jasnejšie ukazuje, že trojuholník Praha – Varšava – Budapešť uvažuje napríklad o prijatí spoločnej meny len vo verbálnej rovine, a len spôsobom, ktorý zdanlivo potvrdzuje snahu o naplnenie zmluvných záväzkov, ale k reálnemu cieľu nevedie. Iste, oficiálne za neplnenie niektorých požiadaviek zaznievajú vyhrážky, či sa dokonca otvárajú konania proti zmieňovaným krajinám, ale aj v tomto prípade platí, že dymu je síce priveľa, ale ohňa – nikde. Všetci účastníci cirkusu pridobre vedia, že v dnešnej dobe sú roztržky neprijateľné, a rovnako chápu – čo všetko by stratili.
Nič to však nemení na tom, že dokonalý obraz Bruselu a jeho cieľov sa rozpadá. Nespokojnosť s jeho politikou vládne v Španielsku (prislabá podpora voči separatistom), Portugalsku (euroval prospel každému, okrem národa), alebo Taliansku (priveľké rozdiely medzi regiónmi) … a rovnako aj krajiny strednej a východnej Európy pochopili, že v únii sú vítané len vtedy, ak budú mlčať a počúvať. A rovnako pochopili, že dnes je spoločná Európa o niečom, k čomu by sa nepridali – či skôr nemohli pridať. A z tohoto pohľadu aj protiruské sankcie slúžia viac k zahojeniu raneného ega pobaltských krajín a Poľska, než k nastoleniu reálneho riešenia na Ukrajine. Čakajú nás búrlivé mesiace a roky …