Každý rok sa má začínať nejako inak, aby nebola nuda … možno by som mohol rok 2018 začať sériou spomienok, čo nás ako deti zaujímalo a naopak – čo sme s radosťou vynechali …
prvou chvíľou, kedy sme sa ako chlapci cítili “veľkí” bol piaty ročník základnej školy, ktorý bol zároveň prvým na druhom stupni. Už sme nemuseli závistlivo pozerať na starších spolužiakov a uvažovať, čo nás asi čaká v tej druhej budove.
Ten rok bolo mimoriadne teplé leto a tak sme sa na jeseň tešili, hoci nás čakala škola. Ako už bolo zvykom, prvý deň nás čakali na lavici dve kôpky – na jednej boli učebnice, na druhej zošity. Z učebníc vždy niečo chýbalo, ale obvykle sa do konca septembra doplnili. Všetky voňali príjemnou novotou, akurát ten obsah už taký zaujímavý a príjemný nebol, keďže sme ho museli dostať do hlavy, ktorej sa neraz akosi – nechcelo. Niečo nám pribudlo, niečoho sme sa zase s úľavou zbavili – napríklad triednej učiteľky, ktorá vo štvrtom ročníku viac času strávila po nemocniciach, než pred tabuľou. Prvý raz nám pribudla ruština, niektorí mali chuť aj na francúzštinu, ale z nejakých záhadných dôvodov nestačilo ani dvadsať prihlásených, aby sa učila. Možno aj preto, že alternatívna nemčina nevyvolala taký záujem, aký niekto čakal.
A pribudol nám aj nezvyklý spolužiak. Volal sa Julo, prišiel odkiaľsi zo Spiša a vydržal medzi nami skoro mesiac. Ostal by aj dlhšie, ale akosi sa zistilo, že nemá chodiť do piatej triedy, ale do – tretej.
Ale hoci odišiel, niečo nám predsa len nechal na pamiatku. Malé, a neveľmi vítané zvieratká, čiže – vši. Čože, chlapci sme sa dokázali zmieriť s tým, že sme išli nakrátko, ale dievčatá si aj poplakali. Márne bolo utešovanie, že vlasy dorastú.
Zima … prvý sneh priniesol snahu o guľovačku, ktorá bola veľmi obľúbená, ale skutočné čaro dostala až vtedy, keď snehu pribudlo a začalo aj mrznúť. Gule lietali jedna radosť, zásahy a rôzne pamiatky (nielen) na tvárach pribúdali. Smiech prešiel, keď jeden fiškus prišiel s nápadom “osviežiť” gule vodou z vlastnej “produkcie”. Keď vás zasiahol takýto “voňavý” projektil, smiech rýchlo prešiel.
Telocvik … futbal či basketbal nás bavili, dokonca aj beh či hod kriketkou. Horšie to bolo s gymnastikou a rôznymi preskokmi alebo cvičeniami na hrazde. V tom čase dávali v televízii nejakú verziu Tarzana a tak má napadlo, že by som si mohol na hrazde vyskúšať, aký je to pocit, vsieť na chodidlách dolu hlavou. Pocit to bol príjemný, nebyť záveru, keď chodidlá, nezvyknuté na tento druh športu akosi povolili a ja som sa s vreskom, viac podobným gorilám než Tarzanovi – rútil ksichtom k matičke zemi, aby som na vlastnej tvári spoznal silu príťažlivosti a následky nepremyslenej hlúposti. Odskákali si to dva zuby a získal som poznanie, že tento šport asi pre mňa nebude.
Herbár … zábavná úloha, ak ho máte tvoriť niekoľko týždňov a necháte si ho na posledné dva dni pred kontrolou …
Je jasné, že vytvoriť sa dal aj tak, ale už nie zo sušených rastlín. Ale čo, však svieže vyzerajú lepšie, nie ? Aj vyzerali, akurát záznam v žiackej knižke nepôsobil veselo. Doma som dostal zaracha na pár dní ako poučenie, že veci sa nerobia na poslednú chvíľu. Pomsta je sladká … povedal som si. A nakreslil som kriedou na stoličku učiteľky niečo, čo malo vyzerať ako kríž. Avšak … nedostatok informácií je škrt v každom pláne. V mojom pláne znamenal škrt cez rozpočet príchod starej Cecílie, ktorá suplovala namiesto obete mojej odplaty a rozhodne nemala zmysel pre tento druh humoru. Skončilo to vyčerpávajúcou správou rodičom a obmedzenie slobody pohybu sa predĺžilo na mesiac.
Každý rok v škole zvykli poznačiť dve udalosti – prvou býval lampiónový sprievod na jeseň, druhou prvomájový, tesne pred koncom školského roka. Ten prvý býval zábavnejší – skúsenejší sme namiesto sviečok dávali do lampiónov žiarovky, pripojené na štvorcovú batériu. Neskúsení nešťastníci si dávali sviečky, a vždy sa našiel nejaký dobrák, ktorý im “nechtiac” šťuchol do sviečky a potom sa v závetrí uchechtával nad blčiacim lampiónom na zemi.
Posledným klincom školského roka bývalo obvykle branné cvičenie. Doma nám nabalili chlebníky, v škole sme nafasovali slona (masku s chobotom), na ruky počas cesty natiahli igelitové vrecúška a pochodovali … vtedy sme ešte nemohli vedieť, že o pár rokov príde Černobyľ a aké budú jeho následky – to už môžeme dnes len hádať.
Detské pestvá bývajú korením dospelosti ….