Pri pohľade na verbálne výmeny novoročných „pozdravov“ medzi prezidentským palácom a členmi vlády musí byť súdnemu človeku nevoľno. Dnešná slovenská politika a správanie najvyšších predstaviteľov krajiny pripomínajú skôr detské pieskovisko, kde si deti navzájom búrajú svoje pieskové hrady a sťažujú sa rodičom, ktoré z nich je väčší viťúz …
Dnešná situácia príliš pripomína časy súboja Mečiara a Kováča, keď bola spoločnosť rozdelená na dve časti, a každá držala stranu jednému z účastníkov sporu. Ako to dopadlo, veľmi dobre vieme a rozhodne to neprispelo k zlepšeniu obrazu Slovenska vo svete. Nedá sa však povedať, že nasledovníci M.Kováča by prekročili jeho tieň a dokázali reprezentovať Slovensko spôsobom, ktorý by zodpovedal významu postavenia a slova – prezident. Akurát nedochádzalo k tak vyostreným sporom s členmi vlád, ktoré sa postupom času menili.
Súčasnosť však opäť potvrdzuje, aké množstvo nedostatkov má súčasný volebný systém. A najmä – až príliš dokazuje, na akej žalostnej úrovni je slovenská žurnalistika. Rovnako polarizovaná a závislá ako politika. Minimálna nezávislosť, skoro nulová objektívnosť a čosi na štýl investigatívneho novinára … radšej zabudnime. Nemôžeme sa teda diviť, že sa vrátili časy súbojov medzi vládou a prezidentom, akurát osoby a obsadenie sa zmenili. Ešte šťastie, že neplatí povestné “ kto si bez viny, hoď kameňom „, pretože by sme žili na kamennej púšti a pre samé šutre by nebolo vidieť hory. Nenašiel by sa nikto, kto by ich mohol hodiť …
Prezidenta dobehla jeho vlastná rétorika – kedysi hlásal, že politik by mal opustiť verejnú funkciu už pri podozrení …. nuž a v jeho prípade je tých podozrení viac, než dosť. Ak by sme však mali byť objektívni, museli by odísť všetci, nielen prezident – počnúc vládnou koalíciou a jej zástupcami v rôznych funkciách, končiac opozíciou, ktorej líder definoval svojho času pohľad na právny štát aj slovami “ nejaké fotografie nie sú podstatné “ … čo vyznievalo priam komicky pri spomienke, ako ho kedysi doslova vytočila “ nejaká Coca Cola “ ….
Za súčasný stav sme však zodpovední všetci a bez výnimky. Ale nemôžeme sa diviť, keď vidíme, akým primitívnym spôsobom a doslova na objednávku sa deformuje myslenie verejnosti. Stačí brnknúť na strunu nevraživosti a slovenský volič je schopný všetkého … a to doslovne všetkého. Skúsme si spomenúť na župné voľby, ktoré kedysi vyhral M.Kotleba – čo bolo potrebné na jeho víťazstvo ? Nepremyslená (opakovaná) kandidatúra V.Maňku a myšlienka, že všetko bude lepšie, než zástupca SMER-u. A tak to aj dopadlo. Minuloročné voľby ? Opäť stačila myšlienka, že všetko bude lepšie, než Kotleba a masívna mediálna kampaň (kto ju vlastne zaplatil ?) urobila svoje – víťazný kritik rodinkárstva sa prejavil prvým vystúpením naozaj originálne – chcel v trende rodinkárstva pokračovať. A hoci mu to nevyšlo podľa predstáv, nakoniec si aj tak urobil po svojom a sľuby z kampane ostali kdesi v prachu. Podobne prebiehajú aj iné voľby – či už parlamentné, alebo prezidentské. Nikdy sa nehľadá najlepšia voľba, ani spôsoby k nej vedúce, uspokojíme sa s tým, ak to nebude ten či onen … výsledkom je skoro nepretržité vládnutie R.Fica, a A.Kiska v pozícii prezidenta. Predstava, že raz bude na pozícii prezidenta skutočná osobnosť, je rovnako šialená, ako viera v objavenie snežného muža, alebo lochneskej príšery. A rovnako vyznieva aj predstava, že raz budú riadiť Slovensko slušní ľudia, morálne i odborne na úrovni, schopní niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Smutné je, že ak volič za svoju voľbu nesie zodpovednosť i následky, novinár za následky svojej práce žiadnu zodpovednosť nenesie … a tak môže prakticky tvrdiť hocičo a na kohokoľvek adresu. Niekto povie – však ho treba žalovať, ale málokto si uvedomuje, ako to nakoniec dopadne – aj v prípade pozitívneho rozhodnutia v prospech poškodeného, sa nič nezmení – a špina na jeho štíte ostane. Ale každá úvaha by mala končiť dobrou správou … v prípade tej dnešnej úvahy znie dobrá správa asi takto – len hlúposť je večná, ľudia sú (našťastie) pominuteľní … a tak máme šancu, že v budúcnosti bude na tom Slovensko lepšie, pretože predstava trvalého otroctva v náručí súčasnej politickej garnitúry je – naozaj desivá …