Niektoré myšlienky sú naozaj pokrokové. Hlavne preto, že keď si držíte ich významu, často dospejete k výsledku, ktorému by ste sa podľa ich obsahu – mali vyhnúť.
Každý nájdeme niekoho, koho akosi nemusíme. Alebo on nemusí – nás, však podstata je rovnaká. Milovať ho ? Akosi dosť dobre nejde, predsa len nežné pohlavie si vážim a tam nikoho za nepriateľa nepokladám … a na chlapov predsa len nie som, takže v tomto smere myšlienku asi nenaplním.
Aj v duchovnom význame je táto pokroková myšlienka ťažko realizovateľná. Napríklad v spojení s myšlienkou – kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Doslovne sa to realizovať nedá, chlieb si predsa len vážim priveľmi na to, aby som s ním po niekom hádzal. Hoci … ak stvrdne, možno by lietal celkom dobre, skoro ako kameň. V tom duchovnom význame som to skúsil a aj tak nebolo dobre. Bývalý kolega sa kedysi začal stretávať s mojou priateľkou, a tak som im nechal voľné pole, však žien je na svete dosť, tak prečo si robiť nejaké spory, nie ? Iste, zamrzelo to, však sme s ňou boli nejaký čas, ale všetko raz prebolí.
Stretol som ho o nejaký čas, sadli sme na kávu a hneď sa začal sťažovať – vzali sa, majú spolu syna, ale nevie pochopiť, ako som s ňou mohol vydržať – však nevie variť, je lenivá a hašterivá, a hoci je hrdý na svojho syna, preklína chvíľu, kedy ju stretol. Nemá čas na nič, a ešte na neho aj žiarli, vykrikuje mu každého kamaráta ….
Nemohol som si pomôcť, zaplatil som a radšej odišiel. Len s veľkou námahou som zadržiaval smiech, a len preto, že som ho nechcel uraziť. Síce to nepomohlo, aj tak vždy na mňa hľadí namosúrene, keď má stretne, ale potvrdilo – milovať svojho nepriateľa, alebo rešpektovať zásadu – kto do teba kameňom, ty doňho chlebom – nefunguje. Alebo funguje až pridobre ? Neviem …
O nejaký čas som stretol aj expriateľku. Nie, na kávu som ju radšej nevolal. Aj tak sa stihla vysťažovať, ako sa jej život nepáči … už som to akosi nevládal počúvať, hodil som rukou a so slovami “niekomu dobre nebude, kým si šípom zadok neutrie”, odišiel som radšej preč. Kresťanské zásady sú síce pekné, ale trpieť len pre ich rešpektovanie ešte raz, akosi sa mi nechcelo. Niekedy je väčším utrpením počúvať, než prežiť.
Hoci musím uznať – život rozdáva také zauchá, ktoré by človek nevedel – ani s lopatou trafiť … asi by ani prilba – nepomohla ….